Pohľad z bufetu

Druhá svetová vojna bola zatiaľ najhoršou ozbrojenou skúsenosťou ľudstva samého so sebou. Jej rozpútanie začalo dávno pred oficiálnym dátumom začiatku , ktorý je zapísaný v histórii 1.9.1939. Dovtedy Japonci okupovali nejednu krajinu v Ázii a Nemecko okupovalo Rakúsko a Československo rozbité na dve časti. Po konci vojny nastalo skladanie účtov, ktoré sa nedajú posudzovať dnešným právom ani pohľadom. Jednoducho to je súčasťou snahy o stabilizáciu podmienok v štátoch zničených vojnou, ktoré z dnešného pohľadu by boli nezákonné, rovnako ako predtým napadnutie tých štátov bolo nezlučiteľné so zákonom vtedajším aj terajším.

        V Brne sa zliezajú Sudetskí Nemci a zasa budú poukazovať na nespravodlivosti pri ich vysídlení v roku 1945 z Československa. To isté prežívajú Maďari pri spomienke na ich vysídlenie z Československa po konci vojny. Všetci poukazujú na terajšiu nezákonnosť vtedajších „Benešových dekrétov“ tvrdiac, že boli vysťahovaní na ich základe. TO VŠAK NIE JE PRAVDA!

Treba prísne rozdeliť odobratie občianstva, zbavenie majetku a vysídlenie mimo hraníc Československa. Treba oddeliť od seba tieto akty pre nemecké obyvateľstvo a maďarské obyvateľstvo vtedajšieho Československa.

        Postupimská dohoda sa týkala iba nemeckého obyvateľstva, pričom vysídlenie Maďarov z Československa výslovne odmietla a nepovolila. Podrobnosti o oboch odsunoch: Odsun Nemcov Postupimský súhlas: Mocnosti (USA, ZSSR, Veľká Británia) v Postupime oficiálne schválili požiadavku na organizovaný odsun nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska do Nemecka. Podmienky: Dohoda požadovala, aby bol odsun vykonaný „usporiadaným a humánnym spôsobom“. Hoci samotný odsun nebol priamo nariadený, veľmoci ho spätne odobrili a legitimizovali. Odsun (respektíve výmena) Maďarov Postupimské odmietnutie: Slovenskí a českí politici sa v Postupime snažili presadiť aj jednostranné vysídlenie maďarskej menšiny, no spojenci (najmä USA a Veľká Británia) to rázne odmietli.

         Odsun Maďarov sa preto nerealizoval na základe Postupimskej dohody. Namiesto toho pristúpilo Československo k nútenej výmene obyvateľstva na základe neskoršej Medzištátnej dohody medzi ČSR a Maďarskom z februára 1946 a k takzvanej vnútornej reemigrácii (presídľovaniu Maďarov do českého pohraničia).Detailnejšie súvislosti o peripetiách povojnového vývoja nájdete spracované v odbornej literatúre Ústavu pamäti národa, plošný odsun maďarského obyvateľstva (na rozdiel od nemeckého) na základe Benešových dekrétov neprebehol, pretože ho západní spojenci v Postupime odmietli zakotviť do medzinárodného práva. Benešove dekréty však vytvorili právny tlak a podmienky, kvôli ktorým neskôr k presunom a perzekúciám Maďarov došlo.

Fungovalo to nasledovne:Strata práv a konfiškácia majetku: Dekréty (napr. dekrét č. 33/1945 Zb. o štátnom občianstve a dekrét č. 12/1945 Zb. o konfiškácii pôdy a nehnuteľného majetku) uplatnili princíp kolektívnej viny. Zbavili osoby nemeckej a maďarskej národnosti československého občianstva, politických i občianskych práv a umožnili vyvlastnenie ich majetku. Pri Maďaroch Odsun nahradila výmena obyvateľstva.

Keďže veľmoci nedovolili Maďarov z krajiny vyhnať jednostranne, Praha využila stratu ich občianskych práv ako páku. Maďarsko bolo pod týmto tlakom dotlačené k podpisu Medzištátnej dohody o výmene obyvateľstva (február 1946). V rámci nej sa zo Slovenska legálne presídlilo takmer 90-tisíc Maďarov výmenou za Slovákov žijúcich v Maďarsku. Nútené deportácie do Čiech: Dekréty (konkrétne dekretálne nariadenia o pracovnej povinnosti) poslúžili ako právny základ pre akciu B – nútené presídlenie približne 40-tisíc slovenských Maďarov na poľnohospodárske práce do vyľudneného českého pohraničia (tzv. vnútorná reemigrácia), čo malo oslabiť kompaktnosť maďarského osídlenia na juhu Slovenska. Benešove dekréty teda neboli priamym rozkazom na vyhostenie Maďarov za hranice, no urobili z nich občanov druhej kategórie bez majetku a práv, čo štátu umožnilo ich následné organizované presídľovanie. Táto téma zostáva v stredoeurópskom priestore dodnes citlivá.

Ústavní dekret presidenta republiky

ze dne 2. srpna 1945

o úpravě československého státního občanství osob národnosti německé a maďarské.

K návrhu vlády a po dohodě se Slovenskou národní radou ustanovuji:

§ 1.

(1)

Českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské, kteří podle předpisů cizí okupační moci nabyli státní příslušnosti německé nebo maďarské, pozbyli dnem nabytí takové státní příslušnosti československého státního občanství.

(2)

Ostatní českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské pozbývají československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti.

(3)

Tento dekret se nevztahuje na Němce a Maďary, kteří se v době zvýšeného ohrožení republiky (§ 18 dekretu presidenta republiky ze dne 19. června 1945, č. 16 Sb., o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech) přihlásili v úředním hlášení za Čechy nebo Slováky.

(4)

Češi, Slováci a příslušníci jiných slovanských národů, kteří se v této době přihlásili za Němce nebo Maďary, jsouce donuceni nátlakem nebo okolnostmi zvláštního zřetele hodnými, neposuzují se podle tohoto dekretu jako Němci nebo Maďaři, schválí-li ministerstvo vnitra osvědčení o národní spolehlivosti, které vydá příslušný okresní národní výbor (okresní správní komise) po přezkoumání uvedených skutečností.

§ 2.

§ 3.

Osoby, které pozbyly československého státního občanství podle § 1, mohou do šesti měsíců ode dne, který bude určen vyhláškou ministra vnitra, otištěnou ve Sbírce zákonů a nařízení, žádati u místně příslušného okresního národního výboru (okresní správní komise) nebo zastupitelského úřadu o jeho vrácení.

§ 5.

Češi, Slováci a příslušníci jiných slovanských národů, kteří se v době zvýšeného ohrožení republiky (§ 18 dekretu presidenta republiky č. 16/1945 Sb.) ucházeli o udělení německé nebo maďarské státní příslušnosti, aniž k tomu byli donuceni nátlakem anebo zvláštními okolnostmi, pozbývají československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti.

Dekrét o konfiškácii majetku 12/1945

Deportácia (odsun) osôb nemeckej národnosti z územia Československa mimo hraníc republiky prebehla primárne na základe článku XIII Postupimskej dohody z 2. augusta 1945, ktorý predstavoval najvyšší medzinárodnoprávny základ pre tento proces

1. Medzinárodné právo (Právny titul na presun obyvateľstva)

• XIII. kapitola Postupimskej dohody: Traja najvyšší predstavitelia víťazných mocností (USA, ZSSR a Veľká Británia) v nej oficiálne uznali potrebu odsunúť nemecké obyvateľstvo z Poľska, Československa a Maďarska do Nemecka. Určili podmienku, že odsun musí prebiehať „usporiadane a ľudsky“.

TOTO NEPLATILO PRE MAĎARSKÚ NÁRODNOSŤ!

Právnou normou, ktorá upravovala medzinárodnú výmenu občanov maďarskej národnosti, nebol jednostranný zákon, ale Dohoda medzi Československom a maďarskom o výmene obyvateľstva, publikovaná v zbierke zákonov pod číslom 145/1946 Sb..

Tento bilaterálny dokument podpísali ministri zahraničných vecí Vladimír Clementis za ČSR a János Gyöngyösi za Maďarsko dňa 27. februára 1946 v Budapešti.

Hlavné princípy dohody č. 145/1946 Sb.

• Princíp parity (rovnováhy): Československé úrady mohli zo Slovenska do Maďarska presídliť len toľko Maďarov, koľko Slovákov sa v Maďarsku dobrovoľne prihlási na presťahovanie do ČSR.

• Asymetria výberu: Kým Slováci v Maďarsku sa na presídlenie hlásili dobrovoľne (na základe náborovej kampane), Maďari na Slovensku boli do transportov jednostranne určovaní a vyberaní československými orgánmi.

• Výnimka nad rámec parity: Maďarsko bolo povinné prijať nad rámec stanoveného počtu aj tie osoby maďarskej národnosti, ktoré spáchali trestné činy proti štátu alebo kolaborovali (podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. o ľudovom súdnictve).

• Majetkové vyrovnanie: Presídlenci si so sebou mohli vziať svoj hnuteľný majetok. Ich nehnuteľný majetok (pôda, domy) zostal v štáte, ktorý opustili, pričom mal byť finančne a materiálne kompenzovaný novým majetkom v prijímajúcej krajine.

Realizácia v číslach

Samotná logistická akcia prebiehala medzi aprílom 1947 a júnom 1949. Keďže v Maďarsku sa na presídlenie prihlásilo približne 60-tisíc Slovákov, rovnaký počet Maďarov musel zo Slovenska povinne odísť. Spolu s osobami deportovanými mimo parity sa celkovo zo Slovenska do Maďarska presídlilo okolo 89 660 Maďarov, zatiaľ čo opačným smerom prišlo približne 73 000 Slovákov.

Ukončenie procesu vysťahovania zastavili KOMUNISTI.

Výmena obyvateľstva bola oficiálne zastavená v roku 1948 na základe politických zmien a tlaku po komunistických prevratoch v oboch krajinách. Národné zhromaždenie ČSR následne prijalo zákon č. 245/1948 Sb., ktorým sa zostávajúcim osobám maďarskej národnosti vrátilo československé štátne občianstvo. Zákon č. 245/1948 Sb. o vrátení štátneho občianstva osobám maďarskej národnosti bol prijatý 25. októbra 1948.

V tento deň ho schválilo Národné zhromaždenie Republiky československej. Svoju účinnosť zákon nadobudol v deň vyhlásenia, teda 1. novembra 1948.

Takže tzv „ Benešove dekréty“ zbavili kolektívne Nemcov a Maďarov občianstva a majetku v Československu, no neboli na základe nich vysídlení. Na to dnešní politici zabúdajú!