Pohľad z bufetu

7. septembra 2026 vyvolal obrovskú medzinárodnú pozornosť pohreb bývalého generála a veliteľa bosnianskych Srbov Ratka Mladića v Belehrade. Ratko Mladić zomrel vo väzenskej nemocnici v holandskom Haagu 27. augusta 2026 vo veku 84 rokov v detenčnom zariadení OSN, kde si odpykával doživotný trest za genocídu a vojnové zločiny. Následne bolo jeho telo prevezené vládnym špeciálom do Srbska, kde bol v septembri pochovaný.

Rozpad Juhoslávie v 90. rokoch a novodobý konflikt na Ukrajine predstavujú dve najväčšie bezpečnostné krízy v modernej histórii Európy. Hoci ich delia desaťročia, oba príbehy spája rovnaký mechanizmus: rozpad štátnych útvarov, jednostranné referendá, lokálne násilie a ostrý stret dvoch pilierov medzinárodného práva – práva národov na sebaurčenie a nedotknuteľnosti štátnych hraníc.

Mal som na postgraduále priateľov z vojenskej akadémie v Sarajeve, ktorí si robili doktorandské štúdium( PhD). Boli každý pôvodom z inej zväzovej republiky, prednášali však v Sarajeve. Na konci februára 1991 pri spoločnej večeri mi moslim Bosniak povedal, Vlado prišiel rozkaz, sme odvolaný domov, bude u nás občianska vojna. Ja mu na to, „to je možné? Veď ste najpokrokovejšou republikou v socialistickom priestore a vaše zväzové republiky majú veľké práva, svojich prezidentov, tak prečo?“ „ Nuž niekto si chce vyskúšať ako laboratórny pokus rozpad mnohonárodnostného štátu, aby vedel aké môže očakávať straty. Pravdepodobne sa pripravuje rozpad aj ZSSR. Krútil som hlavou a neveril….. Občianska vojna v Juhoslávii vypukla a tá sa rozpadla za účinnej pomoci štátov NATO. A v 19-21 august 1991 bol prevrat v Moskve a ZSSR prestalo existovať de facto rezignáciou prezidenta Gorbačova 25.decembra 1991.Michail Gorbačov oficiálne rezignoval na funkciu prezidenta ZSSR a nad Kremľom bola spustená červená sovietska vlajka, ktorú nahradila trikolóra Ruskej federácie. No to už bola občianska vojna v Juhoslávii v plnom prúde a nedala sa zastaviť.

Prvé výstrely v Slovinsku a Chorvátsku (1991)

Keď sa povie začiatok vojny v Juhoslávii, nehovoríme o jednom konkrétnom momente. Išlo o chaotický proces, kde sa politické deklarácie miešali s lokálnymi incidentmi a vojenskými protiúdermi. Prvými republikami, ktoré z Juhoslávie odišli, boli Slovinsko a Chorvátsko. Obe vyhlásili nezávislosť v rovnaký deň – 25. júna 1991.

Slovinsko: Blesková vojna a obkľúčenie kasární

V Slovinsku mal konflikt jasnú chronologickú postupnosť. Prebehla tu tzv. Desaťdňová vojna:

• 26. jún 1991: Slovinské sily prevzali kontrolu nad štátnymi hranicami. Federálna vláda v Belehrade vyhlásila tento krok za nelegálny a poslala tanky Juhoslovanskej ľudovej armády (JNA) pod velením zväzového tajomníka národnej obrany generála Veljka Kadijevića a náčelníka generálneho štábu Blagoja Adžića, aby obnovili kontrolu nad hranicami.
• 27. jún 1991 (17:15): Slovinské velenie reagovalo ofenzívne. Vydalo rozkaz na plošnú blokádu a útoky na kasárne JNA na celom slovinskom území (v Maribore, Ľubľane či Vipave). Vojaci JNA (často 18-roční branci) zostali odrezaní od vody a elektriny.
• Bilancia: JNA sa po 10 dňoch stiahla. V Slovinsku nežila takmer žiadna srbská menšina, pre ktorú by Belehrad riskoval veľkú vojnu. Konflikt si vyžiadal 19 mŕtvych na slovinskej strane a 44 až 45 na strane JNA.

Chorvátsko: Plazivá etnická vojna

V Chorvátsku sa strieľalo dávno pred vyhlásením nezávislosti, pretože tu žila silná srbská menšina odmietajúca odtrhnutie od Belehradu.

• Už v auguste 1990 („Polenová revolúcia“) chorvátski Srbi zablokovali cesty v okolí Kninu a vyhlásili autonómiu.
• V marci 1991 padli na Plitvických jazerách prvé obete celej juhoslovanskej vojny a v máji 1991 srbskí ozbrojenci zmasakrovali 12 chorvátskych policajtov v Borovom Sele.
• Plnohodnotná vojna sa rozhorela po 25. júni 1991, kedy sa JNA definitívne spojila so srbskými polovoojenskými jednotkami.
• Ukončenie vojny (1995): Konflikt bol ukončený až v roku 1995. Najprv drvivou chorvátskou vojenskou ofenzívou Operácia Búrka (august 1995), ktorá zlikvidovala srbskú separatistickú Krajinu a viedla k exodu 150- až 200-tisíc civilných Srbov. Zvyšné územie bolo integrované diplomaticky Erdutskou dohodou (november 1995). Vojna v Chorvátsku stála život približne 15 000 ľudí na chorvátskej strane a 7 000 až 8 000 na srbskej strane.

Krvavý pat v Bosne a Hercegovine (1992 – 1995)

Vojna v Bosne a Hercegovine bola najkomplikovanejšou fázou rozpadu federácie. Vedľa seba tu žili tri veľké etniká: Bosniaci (43,5 %), Srbi (31,2 %) a Chorváti (17,4 %).

Ako vojna začala

Rozbuškou sa stalo referendum o nezávislosti na jar 1992. Bosniaci a Chorváti hlasovali za odtrhnutie, kým bosnianski Srbi hlasovanie kompletne bojkotovali. Po vyhlásení nezávislosti v marci a jej medzinárodnom uznaní 6. apríla 1992 prepukli plnohodnotné boje a začalo sa obliehanie Sarajeva, ktoré trvalo nepredstaviteľných 1 429 dní.

Krajina sa rozpadla na tri bojujúce frakcie: Armádu Republiky Srbskej (VRS) pod velením generála Ratka Mladića, vládnu bosniansku armádu (ARBiH) a chorvátsky HVO. V rokoch 1993 – 1994 sa konflikt zmenil na vojnu „každého proti každému“, kedy Chorváti a Bosniaci bojovali aj medzi sebou.

Vojnu definitívne ukončila až Daytonská mierová dohoda v novembri 1995, ktorá krajinu rozdelila na dve vysoko autonómne entity: Federáciu Bosny a Hercegoviny a Republiku srbskú. Celkovo si konflikt vyžiadal vyše 100 000 mŕtvych.

Vojnové krutosti na všetkých stranách frontu

Hoci medzinárodné súdy pripísali najväčší podiel na systematických etnických čistkách srbským silám – čo vyvrcholilo masakrou v Srebrenici (júl 1995), kde Mladićove jednotky zavraždili vyše 8 000 bosnianskych mužov a chlapcov – k brutalite voči civilistom dochádzalo na všetkých stranách:

• Zločiny proti Srbom v Bosne: Počas pravoslávnych Vianoc v januári 1993 moslimské jednotky zmasakrovali takmer 50 srbských civilistov v dedine Kravica. V tábore Čelebići boli Srbi vystavení mučeniu a znásilňovaniu, v oblasti Ozren radikálni zahraniční islamskí mudžahedíni rituálne stínali hlavy zajatým Srbom a priamo v Sarajeve brigáda Mušana Topalovića (Caca) vraždila srbských civilistov a hádzala ich telá do krátera Kazani.
• Zločiny proti Srbom v Chorvátsku: Počas Operácie Búrka (1995) bolo chorvátskymi silami zavraždených stovky starších srbských civilistov, ktorí nestihli utiecť, a ich dediny boli systematicky vypálené.

Historická paralela s Ukrajinou

Scenár, kedy časť obyvateľstva odmietne uznať novú vládu v hlavnom meste zloženú po prevrate na Majdane vyhlási vlastné republiky, sa takmer identicky zopakoval na Ukrajine. Aj tu zohrali kľúčovú úlohu jednostranné referendá organizované separatistami pod vojenskou kontrolou:

• Krym (2014): Po obsadení polostrova neoznačenými ruskými vojakmi vyhlásili proruské úrady výsledok 96,7 % za pripojenie k Rusku.
• Donecko a Luhansko (2014): Separatisti zorganizovali narýchlo vytlačené referendá o samostatnosti s deklarovaným ziskom 89 % (Donecko) a 96,2 % (Luhansko).
• Druhá vlna anexií (2022): Po plnohodnotnej ruskej invázii zorganizoval Kremeľ v štyroch okupovaných oblastiach (Donecko, Luhansko, Záporožie, Cherson) referendá o pripojení k Rusku s deklarovanou podporou medzi 87 % až 99 %.

Mechanizmus bol rovnaký ako u chorvátskych či bosnianskych Srbov v 90. rokoch: barikády, odmietnutie autority hlavného mesta (Záhreb/Kyjev), vojenská podpora materskej mocnosti (Belehrad/Moskva) a narýchlo zorganizovaný plebiscit bez medzinárodných pozorovateľov na legitimizáciu odtrhnutia.

Vojenské zásahy štátov NATO

Konflikty v bývalej Juhoslávii zásadne zmenili doktrínu Severoatlantickej aliancie (NATO), ktorá v regióne uskutočnila svoje vôbec prvé ostré bojové operácie v histórii. Aliancia vojensky zasiahla v dvoch kľúčových vlnách:

Zásah v Bosne a Hercegovine (Operácia Deliberate Force – 1995): Po rokoch neúčinného monitorovania bezletových zón prešla aliancia do útoku. Bezprostrednou reakciou na masaker v Srebrenici a krvavé delostrelecké ostreľovanie trhoviska Markale v Sarajeve bolo spustenie masívnej leteckej kampane v auguste a septembri 1995. Stovky lietadiel zničili logistiku, sklady zbraní a veliteľské stanovištia bosnianskych Srbov. Tento zásah zvrátil pomer síl a prinútil srbskú stranu podpísať Daytonskú mierovú dohodu.

Bombardovanie Juhoslávie (Operácia Spojená sila – 1999): O štyri roky neskôr aliancia zasiahla priamo proti zvyškovému štátu Juhoslávie (Srbsko a Čierna Hora) s cieľom zastaviť boje medzi albánskymi separatistami v Kosove a armádou Slobodana Miloševića. Nálety trvali 78 dní a zasiahli nielen vojenské ciele, ale aj civilnú infraštruktúru (mosty, fabriky, elektrárne). Operácia prinútila srbskú armádu stiahnuť sa z Kosova, čo neskôr viedlo k vyhláseniu jeho jednostrannej nezávislosti v roku 2008.

Politika dvojakého metra medzinárodného uznávania a intervencie

Porovnanie diplomatických reakcií a vojenských zásahov medzinárodného spoločenstva a OSN na balkánsku krízu a situáciu na Ukrajine otvára hlbokú diskusiu o existencii dvojakého metra v globálnej politike.

Porušenie ústavy: Raz akceptované, inokedy odsúdené

• V Juhoslávii medzinárodné spoločenstvo akceptovalo porušenie juhoslovanskej ústavy zo strony Slovinska, Chorvátska a Bosny. Ich jednostranné odtrhnutie uznalo v priebehu niekoľkých mesiacov, pričom uprednostnilo princíp práva národov na sebaurčenie.
• Na Ukrajine však OSN a Západ trvajú na tom, že akékoľvek referendum o sebaurčení Krymu či Donbasu je absolútne neplatné, pretože porušuje ukrajinskú ústavu. Tu bol na absolútny vrchol postavený princíp teritoriálnej integrity.

Prítomnosť armády a vojna počas hlasovania

Neuznanie ukrajinských referend sa odôvodňuje tým, že prebehli pod hlavňami ruskej okupovanej armády. Kritici však pripomínajú, že keď sa v roku 1992 konalo referendum o nezávislosti Bosny a Hercegoviny, v krajine už prebiehali ozbrojené strety, vybuchovali nálože a bezpečnosť nebola zaručená, no výsledok bol medzinárodne prijatý. Vrcholom bol prípad Kosova (2008), ktorého jednostrannú nezávislosť Západ uznal úplne bez konania celonárodného referenda.

Obídenie OSN a precedens pre agresiu

Najostrejší konflikt s medzinárodným právom však prinieslo bombardovanie Srbska v roku 1999, ktoré NATO uskutočnilo bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Rusko a Čína by vtedy rezolúciu vetovali, aliancia preto svetovú organizáciu obišla a zakročila na základe vlastného konceptu „humanitárnej intervencie“.

Práve tento moment vytvoril nebezpečný precedens. Keď dnes západné štáty odsudzujú Rusko za vojenskú agresiu na Ukrajine a porušenie medzinárodného práva, srbská a ruská diplomacia kontrujú rokom 1999. Tvrdia, že to bolo samo NATO, ktoré ako prvé v moderných európskych dejinách napadlo suverénny štát bez súhlasu OSN a prepísalo jeho hranice silou.

Selektívna spravodlivosť a uznanie nových štátov.

Tento rozpor sa prejavil aj v interpretácii vojnových zločinov. Kým masové krutosti spáchané srbskými silami boli celosvetovo odsúdené, zločiny spáchané na srbských civilistoch boli často prehliadané. Mnohí chorvátski a bosnianski velitelia (napr. Naser Orić či Ante Gotovina) odišli z Medzinárodného trestného tribunálu v Haagu (ICTY) napriek zdokumentovaným masakrom civilistov s oslobodzujúcim rozsudkom, čo dodnes udržiava v srbskej spoločnosti hlboký pocit nespravodlivosti.

Krutá realita medzinárodných vzťahov tak ukazuje, že medzinárodné právo nie je exaktná veda, ale nástroj mocenského zápasu.

Ak separatizmus oslaboval Juhosláviu (vnímanú ako spojenec Ruska), bol Západom rýchlo uznaný, právne obhájený a vojensky podporený.

Ak však ten istý separatizmus oslabuje prozápadnú Ukrajinu v prospech Ruska, je rovnakým medzinárodným spoločenstvom definovaný ako nelegálna agresia. Uznanie nového štátu na pôde OSN tak vo výsledku nezávisí od vôle ľudí na danom území, ale od toho, na ktorej strane geopolitickej barikády sa práve nachádzajú.

Slovenská republika v tejto súvislosti zastáva špecifický postoj – nezávislosť Kosova dodnes odmieta uznať, práve z obavy pred vytvorením nebezpečného precedensu pre prekresľovanie hraníc na základe menšinových referend.