V roku 1960 vydal americký ekonóm Thomas C. Schelling ( nositeľ Nobelovej ceny) prelomové dielo The Strategy of Conflict (Stratégia konfliktu). Jeho analýza nátlaku, odstrašovania a správania aktérov v medzinárodnej politike formovala doktríny Studenej vojny. Schelling, neskorší nositeľ Nobelovej ceny, varovaľ pred jedným zásadným scenárom: ak zaženiete racionálneho súpera do kúta a nenecháte mu únikovú cestu, stratí dôvod na sebaovládanie a začne konať iracionálne a deštruktívne.
Udalosti z rokov 2021 a 2022, ktoré vyústili do vojny na Ukrajine, sa dajú čítať ako tragická rekonštrukcia Schellingových modelov v praxi. Ak chceme pochopiť, prečo moderná diplomacia zlyhala, musíme analyzovať strategické kroky oboch strán v konfrontácii s argumentmi popredného amerického politológa Johna Mearsheimera (škola ofenzívneho realizmu) a historickým kontrastom s úspechom Johna F. Kennedyho počas Karibskej krízy v roku 1962.
Budovanie infraštruktúry a plazivá asymetria
- Realita roku 2021: Hoci Spojené štáty a NATO formálne deklarovali, že členstvo Ukrajiny v Aliancii nie je na porade dňa, reálna situácia na zemi vyzerala inak. Od roku 2011 prebiehali na ukrajinskom území pravidelné spoločné cvičenia s vojskami Aliancie, západní inštruktori masívne reformovali ukrajinskú armádu a dochádzalo k de facto integrácii krajiny do západnej bezpečnostnej infraštruktúry.
- Konfrontácia s teóriou: Z hľadiska Západu išlo o legitímnu pomoc suverénnemu štátu. Z hľadiska Ruska išlo o prekročenie červenej čiary zo summitu v Bukurešti (2008). V teórii medzinárodných vzťahov sa to nazýva bezpečnostná dilema – to, čo jedna strana považuje za obranu, druhá strana nevyhnutne interpretuje ako prípravu na útok.
- John Mearsheimer vo svojej slávnej eseji Why the Ukraine Crisis Is the West’s Fault argumentuje, že Spojené štáty a ich spojenci niesli hlavnú zodpovednosť za eskaláciu tým, že sa pokúsili „premeniť Ukrajinu na západnú baštu na hraniciach Ruska“. Podľa neho Západ ignoroval základné zákony geopolitiky veľmocí a naivne veril, že Rusko sa s týmto stavom zmieri.
Strata dôvery v slovné záruky
- Realita roku 2021: Keď administratíva Joea Bidena uisťovala Moskvu, že integrácia Ukrajiny je politicky zablokovaná, ruská strana tieto vyhlásenia vyhodnotila ako neúprimné, odvolávajúc sa na historické vlny rozširovania NATO na východ.
- Konfrontácia s teóriou: Schelling vo svojej knihe zdôrazňuje, že ak majú rivali dospieť k dohode, ich sľuby musia byť materiálne dôveryhodné. Ak hráč nadobudne pocit, že verbálne uistenia protistrany maskujú reálne kroky na šachovnici, prestáva brať diplomaciu do úvahy a začne kalkulovať čistú vojenskú silu.
- Mearsheimerov pohľad: V realistickom poňatí medzinárodných vzťahov, kde neexistuje svetová vláda (anarchia), slová politikov neznamenajú nič; rozhodujúce sú materiálne kapacity. Mearsheimer poukazuje na to, že Rusi nevideli len prázdne deklarácie, ale reálne vyzbrojovanie ukrajinskej armády zo strany USA a Spojeného kráľovstva. Ako neskôr Mearsheimer napísal pre The Economist, pre ruské vedenie bol tento proces de facto integrácie neprijateľnou hrozbou.
Hráč zatlačený do kúta a faktor času
- Realita konca roka 2021: Moskva predložila Aliancii ultimátum požadujúce formálne záruky neutrality Ukrajiny. Západ tieto požiadavky odmietol s odkazom na princíp otvorených dverí a suverenitu štátov. Ruské vedenie nadobudlo pocit, že čas hrá proti nim a o päť či desať rokov bude akýkoľvek ruský geopolitický vplyv definitívne stratený.
- Konfrontácia s teóriou: Podľa Schellinga vníma hráč zahnaný do kúta pasivitu (nekonanie) ako stopercentnú a definitívnu prehru v budúcnosti. V takejto situácii sa aj extrémne riskantný preventívny útok stáva z jeho pohľadu „racionálnou“ voľbou, pretože predstavuje jedinú šancu, ako nepriaznivý vývoj zvrátiť.
- Mearsheimerov pohľad: Mearsheimer priamo potvrdzuje túto schému: „Pre Putina bola predstava Ukrajiny v NATO existenčnou hrozbou, ktorú Rusko nemohlo dopustiť“. Z pohľadu Ruska išlo o situáciu zahnaného hráča, pre ktorého bola preventívna vojna – akokoľvek drahá a krvavá – menším zlom než bezmocné prizeranie sa tomu, ako sa ich strategický sused definitívne presúva do protivníkovho tábora.
Zlyhanie odstrašovania a odkrytie kariet
- Realita pred februárom 2022: Joe Biden stavil celú americkú stratégiu na ekonomické odstrašovanie pomocou brutálnych sankcií. Zároveň však v decembri 2021 explicitne vyhlásil, že USA nepošlú svojich vojakov na Ukrajinu, aby priamo bojovali proti Rusku.
- Konfrontácia s teóriou: Schelling definoval úspešné odstrašovanie ako hrozbu, ktorá v súperovi vyvoláva strach z neistoty (tzv. hrozba, ktorá ponecháva niečo na náhodu). Tým, že Biden verejne vylúčil priamy vojenský zásah USA, z hľadiska taktiky teórie hier odkryl svoje karty. Rusku tým radikálne znížil riziko vypuknutia tretej svetovej vojny, čím nechtiac uľahčil Moskve rozhodnutie spustiť inváziu, keďže cena v podobe ekonomických sankcií bola pre ruské vedenie akceptovateľná.
Historický kontrast: Lekcia z Karibskej krízy (1962)
Aby sme naplno pochopili Bidenovo taktické zlyhanie z roku 2021, musíme ho porovnať s tým, ako krízu zahnaného hráča vyriešil prezident John F. Kennedy v októbri 1962, keď Sovietsky zväz chcel tajne rozmiestniť rakety na Kube, kde už vybudoval odpaľovacie posty..
Na rozdiel od Bidena, Kennedy v praxi dokonale uplatnil Schellingove princípy:
- Vojenské odstrašovanie namiesto rečí: Kennedy nezačal hrozbami ekonomických sankcií. Vyhlásil námornú blokádu Kuby a uviedol jadrové sily USA do najvyššej pohotovosti. Na rozdiel od Bidena, ktorý v roku 2021 vojenskú kartu vopred zahodil, Kennedy vyslal dôveryhodný signál, že USA sú pripravené ísť do vojny. Rusko vnímalo, že riskuje totálne zničenie.
- Umenie postaviť „Zlatý bridge“ (Únikovú cestu): Kennedy vedel, že ak sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova verejne poníži a zaženie do kúta bez možnosti úniku, Chruščov stlačí červené tlačidlo. Preto mu tajne ponúkol únikovú cestu (zlatý most). Výmenou za nerozmiestnenie rakiet na Kube Kennedy verejne sľúbil, že USA nenapadnú Kubu, a tajne súhlasil so stiahnutím amerických rakiet PMG-19 Jupiter z Turecka. Samotná demontáž a odsun rakiet prebehli na jar roku 1963. Posledná raketa Jupiter bola z Turecka odstránená 24. apríla 1963.
- Výsledok: Chruščov mohol pred domácim publikom vyhlásiť, že zachránil Kubu pred americkou agresiou. Nestratil tvár, hoci strategicky ustúpil, a svet bol zachránený pred jadrovou apokalypsou. Kenedy musel stiahnuť rakety s jadrovými hlavicami z Turecka a Chruščov mu doprial tiež pocit víťaza, lebo toto nebolo oficiálne zverejnené. VÍŤAZOM BOLI OBAJA A HLAVNE ĽUDSTVO.
Porovnanie: Strategický génius Kennedy vs. Taktické zlyhanie Bidena
| Strategický parameter | John F. Kennedy (1962) | Joe Biden (2021) |
|---|---|---|
| Vnímanie asymetrie moci | Chápal, že hoci sú USA silnejšie, protivník s jadrovým arzenálom v stave zúfalstva zničí svet. | Podľahol pocitu americkej prevahy. Ako poznamenáva Mearsheimer, liberalizmus zaslepil Washington, ktorý veril, že ekonomické hrozby porazia geopolitické záujmy. |
| Správa o použití sily | Ponechal hrozbu otvorenú. Použil vojenskú blokádu, čím demonštroval odhodlanie bojovať. | Vopred odkryl karty. Vyhlásením, že USA na Ukrajinu nepošlú vojakov, znížil pre Rusko risk priamej zrážky veľmocí. |
| Prístup k obavám súpera | Vzal obavy ZSSR vážne. Pochopil, že rakety v Turecku Rusov desia rovnako ako rakety na Kube Američanov, a vymenil ich. | Zostal hluchý k ruským červeným čiaram. Podľa Mearsheimera povýšil dogmu o „otvorených dverách NATO“ nad reálnu stabilitu a rovnováhu moci. |
| Vytvorenie únikovej cesty | Postavil Chruščovovi „zlatý most“. Dal mu diplomatické víťazstvo (Turecko), Chruščov dal víťazstvo Kennedymu ( Kuba) aby mohli obaja bezpečne ustúpiť. | Odmietol akýkoľvek kompromis ohľadom neutrality Ukrajiny. Ponúkol len sekundárne rozhovory o raketách, čím Putina v kúte zablokoval. |
Prečo sme sa ocitli vo vojne?
Svetová diplomacia v rokoch 2021 a 2022 nezlyhala kvôli nedostatku diplomatických stretnutí, ale kvôli úplnému rozpadu vzájomnej komunikácie a chybnej matematike ziskov a strát na oboch stranách.
Joe Biden v roku 2021 politicky ani fakticky nezvládol manažment krízy, pretože ignoroval základnú poučku teórie hier. Kým Kennedy v roku 1962 deeskaloval krízu tým, že súperovi umožnil ustúpiť so vztýčenou hlavou, Bidenova administratíva podľahla ilúzii vlastnej absolútnej sily a verila, že Rusko pod tlakom ekonomických hrozieb jednoducho kapituluje.
Ako uzatvára John Mearsheimer: „Tento konflikt nebol nevyprovokovaný, bol predvídateľným dôsledkom toho, keď veľmoc ignoruje červené čiary druhej veľmoci a snaží sa pohltiť jej strategické nárazníkové pásmo“. Diplomacia fatálne zlyhala, pretože Západ sa cítil príliš silný na to, aby bral vážne bezpečnostné obavy Ruska, zatiaľ čo Rusko sa cítilo príliš ohrozené na to, aby riskovalo ďalšie čakanie. Jeffrey Sachs profesor ekonómie z Columbia University dopĺňa kritiku ekonomickým a politickým rozmerom. Tvrdí, že vojna by sa mohla rýchlo skončiť, ak by USA uznali realitu a dohodli sa s Ruskom na neutralite Ukrajiny. Výsledkom ignorovania týchto pravidiel hry bola otvorená vojna, ktorá trvá piaty rok a je hluchá k ponukám protistrán na uzatvorenie mieru, dokonca hrozí v rozvinutie sa do nekontrolovaného nukleárneho konfliktu. Je už za sekundu 12! ČAS VÁŽNEHO ROKOVANIA A UZATVORENIA MIERU…
Aj tak to Banderistanu nepomôže ,Rusi im... ...
Zisky sú v SŠT zásadným hnacím momentom ich... ...
...a nacistická Ukrajina im tam stále posiela... ...
...Putin to pokašľaľ, keď začal preventívny... ...
Putin konal správne. Urobil jedinú chybu ,mal... ...
Celá debata | RSS tejto debaty