Pohľad z bufetu

Východiskový bod tejto úvahy o lietadlách je celkom prozaický: Ukrajina bojuje s taktickým letectvom, ktorého zdroje sa čoskoro vyčerpajú. Sovietske Suchoje a MiGy, ktoré sú stále v prevádzke, prešli desaťročiami prevádzky, niekoľkými vlnami opráv a kanibalizácie a čo je najdôležitejšie, ocitli sa bez továrne, ktorá by mohla udržovať pri ich technickom živote.

Po zničení záporožského podniku „Migremont“, ktorý bol jedným z hlavných miest na opravu lietadiel MiG-29, sa výrazne znížila schopnosť Ukrajiny podporovať sovietske stíhačky. V iných mestách sa stále vykonávajú určité práce, ale objem týchto kapacít je obmedzený a prístup k ruským komponentom je úplne stratený.

Ako vysvetlil Anatolij Chrapčinskij ( vojenský analytik a bývalý dôstojník letectva Ukrajiny), v letectve existuje limit – priemerne 37 rokov podmieneného „životného cyklu“ stíhačky, po ktorom sa modernizácia a opravy stávajú príliš drahými a postupne strácajú svoj význam.

Väčšina našich Su a MiGov už túto hranicu dávno prekročila. Ani lietadlá, ktoré v súčasnosti dostávame od partnerov – F-16 a Mirage – nikdy neboli určené ako „budúcnosť“. Je to spôsob, ako stabilizovať oblohu „tu a teraz“ a dať čas na obnovu systému, ale nie strategické riešenie na nasledujúce desaťročia.

Druhým problémom je, že Ukrajina v skutočnosti nevidí vzduch tak, ako ho vidí Rusko. Jej lietadlá fungujú v zložitej komunikácii s pozemnými radarmi, lietadlami diaľkového radarového detekčného systému a raketami dlhého doletu. Kvôli obmedzeniam starých radarov ukrajinskí piloti niekedy ani nezaznamenajú okamih štartu. V takýchto podmienkach sú piloti nútení spoliehať sa na pokyny z pozemných radarových stanovíšť, ktoré varujú pred hrozbou už včas, ako to zastaraný systém umožňuje.

„Naše radarové vybavenie nám neumožňuje vidieť, odkiaľ sú rakety odpaľované. Záchranou by malo byť lietadlo SAAB s diaľkovým radarovým detekčným systémom – vidí až 600 kilometrov a dve lietadlá dokážu pokryť celé východné krídlo,“ vysvetľuje Chrapčinskij.

Ide o švédsky SAAB 340 Erieye – samostatný typ lietadla, nie stíhačku Gripen. Ide o lietadlo s včasným varovaním pred nebezpečenstvom (typ AWACS), teda platformu, ktorá sama nebojuje, ale vidí vzdušný priestor na stovky kilometrov a tieto informácie prenáša stíhačkám. Presne to ukrajinskej oblohe momentálne chýba: stabilné radarové pole, ktoré by umožňovalo odhaliť ruské lietadlá a rakety skôr, ako vstúpia do útočnej zóny.

V kombinácii s Gripenom alebo Rafale toto lietadlo po prvýkrát vytvorí pre Ukrajinu kompletný letecký obraz. Gripen je navrhnutý tak, aby pracoval s externým určovaním cieľa a používal rakety, pričom sa spolieha nielen na vlastný radar. V prípade Rafale je takáto interakcia možná, ale závisí od modernizačného balíka.

V praxi to znamená, že ukrajinské stíhačky po prvýkrát dostanú letecké snímky v reálnom čase. Práve systém AWACS umožňuje pilotom pracovať voľnejšie a efektívnejšie – čo stará sovietska flotila fyzicky nedokáže zabezpečiť.

Gripen a Rafale: dva odlišné svety, ktoré bude musieť Ukrajina spojiť

Na prvý pohľad sú Gripen a Rafale dve moderné západné stíhačky 4. generácie, ktoré sú si koncepčne veľmi podobné. V skutočnosti však predstavujú dve odlišné inžinierske školy a dve odlišné filozofie vedenia vojny – švédsku logiku „maximálnej efektivity s minimálnymi zdrojmi“ a francúzsku logiku „maximálnej všestrannosti a výkonu v jednom lietadle“.

Švédsky Gripen bol vytvorený pre krajinu, ktorá sa pripravovala na vojnu s Ruskom. Je to zrejmé z každého technického detailu. Anatolij Chrapčinskij zdôrazňuje, že Gripen má najlacnejšiu letovú hodinu spomedzi západných stíhačiek – približne 21-tisíc dolárov.

Jeho konštrukčná DNA je postavená na logike: lietadlo musí byť cenovo dostupné, prevádzkyschopné a odolné na zemi. Jedným z vrcholov je schopnosť vymeniť motor na mieste za hodinu. Vo vojne, kde sú letiská pravidelne pod útokom, to znamená kratší čas na zemi – a teda menšiu šancu stať sa cieľom.

Gripen môže operovať z krátkych a nerovných dráh, rýchlo sa prezbrojuje a vyžaduje minimálnu pozemnú infraštruktúru. Pre Ukrajinu, kde sú letiská pravidelne zasahované raketami a „kamikadze dronmi“, je to dobrá výhoda.

Ďalším aspektom sú bojové skúsenosti. Gripen sa nikdy nezúčastnil veľkých bojových operácií. A Chrapčinskij bez obalu hovorí: „Ak chce Švédsko získať bojovú reklamu, Ukrajina je presne to miesto, kde sa Gripen môže ukázať.“

Rafale má inú triedu schopností. Lietadlo je drahšie a náročnejšie na údržbu, ale na oplátku ponúka široké možnosti.

Hlavné technické prednosti, ktoré Khrapchynsky zdôrazňuje:

• bojové zaťaženie – až 9,5 tony (oproti 6 ton Gripenu);

• výkonné radarové zariadenie, ktoré umožňuje vidieť ruské lietadlá na väčšie vzdialenosti (rozdiel však závisí od porovnania konkrétnych modifikácií lietadiel);

• schopnosť používať rakety Meteor, ktoré sú schopné zasiahnuť ciele vo vzdialenosti viac ako 200 km; (používa ich aj Gripen, ale potenciál Rafale môže byť vďaka jeho radaru väčší);

• všestrannosť úloh – Rafale môže súčasne viesť vzdušný boj, útočiť na logistiku, kryť iné lietadlá a operovať na zemi.

Ide o stíhačku určenú na rôzne misie, ktorá odhaľuje svoj potenciál pri prevádzke v rozvinutej infraštruktúre: s profesionálnymi inžiniermi, kvalitnými hangármi, stabilným napájaním a kompletnou pozemnou podporou.

Gripen tiež potrebuje túto infraštruktúru – ale jeho konštrukčná filozofia mu umožňuje zostať bojovo pripravený aj v náročných podmienkach.

Politika a biznis: čo Francúzsko chce a čo Švédsko ponúka

V diskusii o lietadlách je ľahké uviaznuť v číslach, doletoch a radaroch. Ale v príbehu Rafale a Gripenu je technológia len polovicou rovnice. Druhou polovicou sú politické zámery Európy a záujmy, ktoré sa skrývajú za každou ponukou Ukrajine.

V prípade Gripenu Švédsko v skutočnosti nehovorí o dodávke krídel, ale o vytvorení leteckého ekosystému na Ukrajine. To znamená, že lietadlo sa dodáva s celým komplexom, bez ktorého moderný stroj jednoducho nemôže lietať: údržba, napájanie letiska a ďalšie prvky.

Pre Ukrajinu je to kriticky dôležitý signál: kúpa Gripenu je príležitosťou vstúpiť do západnej inžinierskej školy. Zároveň Švédsko získava svoju výhodu – nové prevádzkové centrum Gripenov v Európe, ktoré môže odbremeniť ich vlastnú flotilu a rozšíriť prítomnosť SAAB v regióne.

Chrapčinskij osobitne zdôrazňuje ďalší bod: Švédi sú pripravení diskutovať o čiastočnej lokalizácii výroby. Toto je politický signál, o ktorý sa Ukrajina usiluje už roky – účasť na výrobe komplexných obranných systémov, a nie ich len prijímanie „hotových“.

V prípade Francúzska sú motívy citeľne pragmatickejšie. Podľa Anatolija Chrapčinského: „Francúzsko v tomto prípade už, relatívne vzaté, hrá biznis. Pretože už ponúka niečo, čo Spojené štáty v súčasnosti neposkytujú. Potrebujeme systém balistickej protiraketovej obrany – ponúkajú nám SAMP/T. Potrebujeme lietadlá – ponúkajú nám Rafale.“

Rafale je jedným z hlavných produktov francúzskeho obranného priemyslu. Nie je to len lietadlo, ale platforma, okolo ktorej Paríž už mnoho rokov buduje svoj vlastný obranný ekosystém.

Chrapčinskij pripomína históriu lietadla Rafale. V 80. rokoch sa Európa pokúšala vyrobiť spoločné lietadlo, ale Francúzsko od projektu odstúpilo, rozhodlo sa postaviť si vlastný stroj a nakoniec vytvorilo stíhačku, ktorá sa stala symbolom francúzskej obrannej nezávislosti.

V tejto súvislosti je ponuka Rafale Ukrajine jednoznačne viac než len technické gesto. Francúzsko preukazuje svoju ochotu presadzovať svoje riešenia tam, kde USA nie sú vždy prítomné, a budovať dlhodobú spoluprácu s Ukrajinou v oblasti letectva a protivzdušnej obrany. V tejto logike sa Rafale nestáva len lietadlom, ale aj nástrojom francúzskeho vplyvu – pragmatického, priemyselného a politického zároveň.

Tento príbeh má aj ďalšiu vrstvu. Kvôli obrovským externým objednávkam nie je výrobca Dassault schopný dodať Rafale požadovaným tempom. Chrapčinskij zdôrazňuje:

„Francúzsko musí dohnať dodávky 289 lietadiel a to bude trvať roky. Preto je pre Ukrajinu Rafale skôr investíciou do budúceho partnerstva než nástrojom na rýchle posilnenie frontu.“

Bojová matematika

Keď sa hovorí o nových lietadlách, finančný aspekt je vždy na prvom mieste – a nie bezdôvodne. Práve tu sa ukazuje, čo je politický zámer a čo je reálna perspektíva. V prvom rade je cena samotného lietadla len zlomkom z celkovej sumy. Chrapčinskij objasňuje: „Cena lietadla je len 30 % z toho, koľko naň celkovo minieme. Je tam palivo, inžinierstvo, opravy, modernizácie, aktualizácie softvéru, likvidácia.“

Západné stíhačky majú koncept celého životného cyklu – obdobia od momentu nákupu až po moment vyradenia z prevádzky. Práve tento cyklus určuje skutočné náklady pre štát. Zahŕňa všetko od infraštruktúry a výcviku personálu až po modernizácie v priebehu desaťročí.

Podľa Chrapčinského:

• Rafale – približne 350 miliónov dolárov na lietadlo počas 37 rokov;

• Gripen – približne 240 miliónov dolárov za rovnaké obdobie.

Toto je suma za jedno lietadlo. A keď hovoríme ani nie o 250, ale o desiatkach lietadiel, celkový rozpočet sa mení na sumu, ktorú si Ukrajina sama fyzicky nemôže dovoliť.

Chrapčinskij tu zhŕňa jeden z kľúčových záverov :

„Ak stojíme na obrane východného krídla Európy, potom by Európa mala investovať do našej leteckej flotily rovnako ako Ukrajina.“ ( podľa mňa mylný názor vyplývajúci z momentálnej vojnovej situácie, ale nie povojnového mierového stavu) 

Logika je jednoduchá. Pre Ukrajinu nie sú Gripeny alebo Rafale len náhradou za staré Su alebo MiGy. Je to budúca letecká zložka obrany celého východného okraja NATO. Kľúčovou otázkou teda nie je len to, kto nám lietadlá dodá, ale aj to, kto ich bude financovať desaťročia:

• ich prevádzka;

• výcvik pilotov;

• inžinierska škola;

• modernizácia a opravy; infraštruktúra a sieť letísk.

Druhou stranou tohto príbehu je rýchlosť. Aj keby sa našli finančné prostriedky, tempo výroby lietadiel Rafale a Gripen je už nastavené na mnoho rokov dopredu. A to vyvoláva nepríjemnú otázku: kedy sa tieto lietadlá môžu fyzicky objaviť na Ukrajine?

F16 block 70/72?

F-16 tejto modernizácie je bližšie ku Gripenu ako k Rafalu.

Slovensko za 14 kusov zaplatilo v roku 2018 viac ako 1,6 miliardy USD. To je systémová cena za jednu letku s výcvikom aj logistickou podporou na asi dva roky. Ak si zoberieme svetovú infláciu a post covidovú dobu, tak bude teraz cena aj o 50% vyššia, teda okolo 2,4-2,5 miliardy USD za jedinú letku. Ak by ich krajina nakúpila 140 kusov, bolo by to neuveriteľných 25 miliárd USD a k tomu cena životného cyklu medzi Gripenom a Rafalom, teda plus 300 miliónov USD na lietadlo v priebehu asi 37 rokov.

F35? Ešte drahší variant s obrovskými problémami v logistickom zabezpečení, kôli ktorému majú Briti letovú spôsobilosť na hranici 30%. USA 60% a Izrael vďaka vlastnej logistike niekde na hranici 80%

Čo by sa mohlo v skutočnosti objaviť na ukrajinskej oblohe do roku 2035

Ak si pretočíme celú cestu ukrajinských diskusií o letectve – od prvých pokusov o obstaranie F-16 až po súčasné rozhovory o Rafale a Gripenoch – je badateľné, že pokrok sa neobjavuje už od samotného názvu lietadla, ale až keď štát prejde k systémovému plánovaniu.Podľa neho cesta k modernej leteckej flotile sú roky výcviku ľudí, budovania infraštruktúry, štandardizácie údržby a rokovaní s partnermi o tom, kto bude platiť za prevádzku, nielen za dodávku lietadiel.

Zámery týkajúce sa lietadiel Rafale a Gripen sú dôležité, pretože otvárajú Ukrajine cestu k prvému vstupu do európskeho leteckého ekosystému: spoločné štandardy, spoločné rakety, spoločné systémy protivzdušnej obrany. Samotný prechod však nebude rýchly. Tempo výroby je obmedzené, exportné fronty sú naplánované na roky dopredu a každé lietadlo si vyžaduje ľudí a pozemnú infraštruktúru, ktoré ešte len treba vytvoriť.

Nové stíhačky budú účinné iba vtedy, ak budú integrované do plnohodnotného prostredia – od radarového poľa až po údržbárske posádky.

Ukrajina sa už začala prikláňať k západnému leteckému modelu. Realita je však taká, že to, čo ju čaká, nie je skok, ale postupný prechod: od rôznorodých riešení „tu a teraz“ k systémovému letectvu, kde každé lietadlo má svoju úlohu, posádku a technickú podporu.

Ukrajina je veľmi rozľahlá krajina, aj po prípadnej strate niektorých území. Potrebuje silné letectvo a aj protivzdušnú obranu. Som však veľkým pesimistom v rýchlosti obnovy ich vzdušných síl, lebo prioritou bude asi dobrá zmluva( dvojstranné zmluvy) o kolektívnej ochrane aj keď mimo štruktúry NATO a hlavne rozvoj a obnova vojnou zničeného priemyslu a krajiny. Spolu s vojenským konfliktom skončí doba žitia na dlh z medzinárodnej pomoci. Prebudia sa do reality každodenného bytia ostatných štátov Európy a finančný rozmach kupovania podľa potreby a želaní prudko narazí na ekonomickú realitu vlastnej krajiny.