Pohľad z bufetu

Jan Opletal bol postrelený v Žitnej ulici v Prahe počas protinacistickej demonštrácie 28.októbra 1939 (deň vzniku Československej republiky). V rovnaký deň bol zastrelený na Mezibranskej ulici v Prahe aj 22 ročný pekársky robotník Václav Sedláček. Opletal zomrel 11. novembra na dôsledky postrelenia do brušnej dutiny. Na jeho slávnostný pohreb 15.novembra 1939, ktorý sa konal v študentskej štvrti Prahy Albertov, prišli tisíce českých a slovenských študentov. Pohreb následne prerástol do ďalšej protinacistickej demonštrácie v centre Prahy. Ako odpoveď na ňu 17.novembra1939 nariadil ríšsky protektor Konstantin von Neurath zatvorenie všetkých českých univerzít a internátov v Prahe, v Brne a Příbrami, potrestaní boli všetci českí študenti („Sonderaktion Prag von 17. November 1939“).

Už v noci zo 16. na 17. novembra došlo k rozsiahlemu zatýkaniu v radoch českého študentstva. Študenti zatknutí v Prahe boli internovaní v bývalých delostreleckých kasárňach v Prahe- Ruzini. Priamo tam bolo popravených, bez súdu, deväť predstaviteľov študentských organizácií Internovaní v kasárňach a ďalší študenti, ktorých bolo 1 200 (muži nad 20 rokov), boli deportovaní do koncentračného tábora Sachsenhausen. Väčšina z týchto študentov bola do konca roka 1942 prepustená (po 3 rokoch), posledná skupina opustila Sachsenhausen v januári 1943. (Prepúšťali ich postupne na Hitlerove narodeniny v apríli a na Vianoce.) Z 1 200 študentov neprežilo útrapy nemeckých koncentrákov 35 ľudí. Študenti v Británii, ktorí boli internovaní a potom prepustení z Sachsenhausenu spísali informačnú brožúru a ich aktivita proti nacizmu vyvrcholila vyhlásením Medzinárodného dňa študentstva 17.novembra1941, keď sa v Londýne uskutočnila prvá študentská medzinárodná konferencia. Zišli sa na nej delegácie študentov 26 národov pod záštitou prezidenta Dr. E. Beneša a exilovej československej vlády.

„My, študenti Veľkej Británie, všetkých jej domínií a Indie, Severnej a Južnej Ameriky, Sovietskeho zväzu, Belgicka, Československa, Francúzska, Grécka, Číny, Holandska, Nórska, Poľska, Juhoslávie a všetkých slobodných krajín, aby sme si uctili pamiatku popravených a umučených študentov, ktorí ako prví zdvihli svoj hlas na znamenie odporu proti nacistickým utlačovateľom v roku 1939, prehlasujeme 17. november za Medzinárodný deň študentstva.“

Taktiež 17. november 1992 schválila Slovenská národná rada a Česká národná rada zákon o zániku ČSSR a posunuli ho do Federálneho zhromaždenia.

17.november bol v roku 2001 vyhláseným za štátny sviatok Deň boja za slobodu a demokraciu

Valtr Komárek v rozhovore pre MF Dnes v roku 2004 spomínal: “ Na konci októbra (pozn. myslené roku 1989) som bol v Moskve prijatý na ÚV KSSZ, kde sme debatovali o prechode moci v Československu. Upozorňovali ma, že budú pokusy o stanné právo , o vojenský zásah, že oni ale urobia všetko pre to, aby to tu prebehlo pokojne. Vedeli sme, že sa už niečo stane, aj keď bolo možné, že sa to presunie do prvých dní decembra 1989. Ale to výročie 17. novembra bolo magické a bolo zjavné, že to vyvolá oveľa väčšie protesty ako obvykle. Nie že by sme to ako prognostici predpovedali na hodinu, ale vedeli sme, že dohoda medzi Bushom a Gorbačovom je prijatá a že sa ten problém musí u nás doriešiť.“

V piatok 17. november 1989 študenti zorganizovali spomienkový pochod k medzinárodnému dňu študentstva, ktorý bol povolený s presne určenou trasou. Oni sa však rozhodli opustiť povolenú trasu a zamierili do centra, kde ich na Národní tříde zastavil policajný kordón. V radoch pochodujúcich boli aj provokatéri z polície, dav začal hádzať na policajtov predmety, pri skandovaní máme holé ruce, na čo tí odpovedali ranami obuškov a zatýkaním. Pochod bol rozohnaní, niekoľko desiatok na oboch stranách bolo ranených. Takýchto stretov je vo svete každoročne desiatky. Vtedy však bola tá správna doba a národ mal dosť komunistickej vlády, tak tento zásah bol nazvaný brutálnym potlačením slobôd, bol vyhlásený štrajk, najskôr na vysokých školách, ku ktorým sa pridali divadlá. 19. novembra vznikli Občanské fórum a Verejnosť proti násiliu, ktoré prevzali ďalší vývoj do svojich rúk. Od 20. novembra sa každý deň konali pokojné demonštrácie na mnohých miestach republiky. Najväčšie demonštrácie prebiehali na Václavskom námestí, kde sa už v pondelok 20. novembra zišlo okolo štyroch hodín popoludní až 100 000 ľudí (podľa iných zdrojov až 150 000 ľudí), ale aj v Brne, kde sa ich zúčastnilo až 40 000 ľudí.

V tejto fáze už bolo pre režim zložité zastaviť demonštrácie obyvateľstva, ktoré so svojím rozsahom úplne vymkli predchádzajúcim demonštráciám proti vláde.

V nedeľu 26.novembra Na Letenskej pláni prebehla ďalšia masová akcia, ktorej sa zúčastnilo vyše 500 000 ľudí. Medzi rečníkmi vystúpil tak Václav Havel, ako aj Ladislav Adamec, ktorý sľúbil pokračovanie v politickom dialógu, ale súčasne odrádzal od generálneho štrajku, čím stratil priazeň demonštrujúcich. Na záver demonštrácie bola vytvorená ľudská reťaz z Letnej až k Pražskému hradu.

V dopoludňajších hodinách v Obecnom dome v Prahe sa vôbec prvýkrát tvárou v tvár stretávajú Václav Havel na čele delegácie Občianskeho fóra s federálnym premiérom Ladislavom Adamcom na prvých politických rozhovoroch sprostredkovaných Iniciatívou Most.

Na nátlak verejnosti 7. decembra podal premiér Ladislav Adamec demisiu. Riadením vlády, jej rekonštrukciou, prípadne zostavením nového kabinetu, bol poverený Marián Čalfa. Napriek určitým výhradám Občianskeho fóra došlo k rokovaniam s Čalfom, za predpokladu, že bude ochotný prijať ich návrhy na zloženie budúceho kabinetu. Komunistické vedenie súčasne zbavilo Miloša Jakeša a Miroslava Štěpána( šéfovia KSČ) členstva v komunistickej strane pre ich „hrubé politické chyby“. Občianske fórum sa 8. decembra definitívne rozhodlo pre kandidatúru Václava Havla na post prezidenta. Zbytok je už dobre známy, viedol k úplnému odstráneniu komunistov od moci, Havel sa stal prezidentom, a Česko-Slovensko sa ku dňu 31.12.1992 ROZPADLO.

Dav na námestiach chcel  zmenu k lepšiemu v rámci platného režimu, preto bol použitý Dubček, aby nostalgia za zmenami v 1968 pomohla tejto novej zmene. Dav v presvedčení, že sa vrátime k pokračovaniu Pražskej jari 68 ochotne štrngal kľúčmi, lebo sociálne výdobytky ako zdravotníctvo, školstvo zadarmo či sloboda slova a malého živnostníckeho podnikania či sloboda pohybu  zavedené na jar 1968 sa mu páčili, len stagnácia posedných 15 rokov nie. Návrat k pokračovaniu socializmu s ľudskou tvárou však nebol možný. Nik z protagonistov revolúcie 89 nechcel zostať na polceste zmien, keď už tak celkom. Vznikol v oboch štátoch divoký kapitalizmus 19.storočia, kde sa strieľalo, vypaľovalo a pri delení spoločného štátneho majetku v privatizácii mala veľký podiel novovzniknutá mafia so silnými krstnými otcami v ČR aj SR. Po roku 2000 prešla mafia od fyzických nátlakov do bielych golierov, ovládla politikov a naše hranie sa na vyspelú demokraciu je len zdaním demokracie a slobody. Národ má síce právo voliť, no menia sa len figúrky, tí čo nimi manipulujú zostávajú v pozadí a sú nedotknuteľní, rovnako ako boli za socializmu, ktorý sme odmietli.

Pripomíname si 34. výročie dňa začiatku Nežnej revolúcie, ako ju nazvali vo svete, mali by sme bilancovať. Ja som prežil do revolúcie 30 rokov, po nej 33, dovolím si teda povedať, že by som mohol porovnať oba spôsoby života. Teraz žijem vo väčšom dostatku, mám dom, tri autá, byty pre deti. Môžem cestovať kamkoľvek, ak mi na to zostanú prostriedky. Môžem sa slobodne vyjadriť napríklad týmto blogom. Čo sa nezmenilo? Ani občan nemá právo a možnosť zmeniť čokoľvek, to prislúcha vyvolenej úzkej časti, ktorá tak ako vtedy aj teraz hľadí na svoje záujmy a svoj prospech. Je im ukradnutý volič a vlasť. Pojem vlasť zaniká riadeným procesom z Bruselskej únie. Vlasť je dokonca príťažou integrácie a vlastenec je nazývaný nacionalista. Vytvárame beznázorového poslušného euroobčana, ovládaného úradmi, ktoré mu môžu všetko nadiktovať… Zmenilo sa len centrum odkiaľ prichádza diktát. Vtedy to bola Moskva, dnes je to BUSEL… Cenzúra je rovnaká, oficiálne je presadzovaný jediný SPRÁVNONÁZOR, zbytok je umlčaný. Svet sa zbláznil a stráca oporu v tradičných hodnotách ako je rodina, deti. Presadzuje sto pohlaví a každému dovoľuje presadzovať svoju diagnózu ako všeobecne uznaný fundament slobodného rozhodnutia. Zabúdame že len muž s ženou môžu splodiť dieťa, že deti nerastú na stromoch ani v skúmavkách laboratórií. Medzinárodne utužujeme nepriateľstvo , namiesto snahy o porozumenie a kooperáciu. Vyhradili sme si právo upevňovať SVOJU MIERU BEZPEČNOSTI na úkor iných. Jedného okupanta velebíme a chránime, druhého sankcionujeme. Neberieme v úvahu civilizačné rozdiely medzi národmi, každému musí byť dobrá naša demokracia, ktorú im vnucujeme aj za cenu vojen a zabíjania. Toto svoje zabíjanie samozrejme vieme ospravedlniť nevyhnutnosťou a NAŠIMI ZÁUJMAMI, ktoré boli ohrozené. ČO JE VLASTNE NÁŠ ZÁUJEM?? ten Bruselský? Ten Americký? Či vesmírny? Vstupom do medzinárodných zväzkov sa od nás požaduje bezvýhradná poslušnosť a strata svojej identity. Veľká škoda. Presne takto to robili Komunisti za socializmu. Internacionálne bolo nadradené nad národným, jediný správny názor bol ten Z CENTRA. VŠETCI VIEME ako to dopadlo a napriek tomu robíme teraz rovnakú chybu ako oni vtedy….