Pohľad z bufetu

Ležím na pláži  a pozorujem dianie navôkol seba. Vľavo bližšie k moru  sedí rozložená rodinka českých turistov, deti sa práve začali mlátiť formičkami  a ohadzovať pieskom. Paní máma im rozdá dva pohlavky spakruky s výkrikom „okamžite toho nechte, příště vás nikam nevemem, táto vždyť jim řekni něco!“ Táta sediac na najmenšej dečke akú si viete predstaviť odtrhne našpúlené tešiace sa pery od lahváča a niečo zamrmle ako… „vždyť jo… maminka má pravdu… běžte se schadit“ a znova si priloží pívo k perám a dá si poriadneho loka. Opodiaľ sa na veľkom farebnom uteráku muckajú dvaja mladí ľudia, pre dlhé vlasy oboch ani nerozoznávam či to je on a ona, alebo dve ony či dvaja oni… počuť len chichotanie a šepot. Pod píniami v tieni sú rozvalení štyria asi  dvadsaťroční  mladíci, morský vánok ku mne dovial silný alkoholový opar s nevôňou pomiešanej obedovečere, pre ktorý nie je okolo nich široko ďaleko nikto. Majú súkromie na dospávanie opice, ktorú si včera privodili chlastaním asi do tretej rána, kedy odpadli. „Fucking sunshine“ ozve sa jeden s grgnutím pri obracaní sa z chrbta na brucho, čistá pánska jazda v najvyššom štádiu ťaženia. Z mora vystupujú dve štíhle dievčenské postavy, potrasú hlavami, aby z vlasov dostali vodu, ktorá v malých kvapôčkach urobí okolo ich hláv jemný perličkový kruh. S štebotavých smiechom sa blížia k mojej doteraz súkromnej a tichej pozícii…. snáď zaparkujú pri mne… zatajím dych.

„ Do riti auuu“ ozve sa vtom výkrik zadržiavaný medzi perami aby nebol na plné gule… Vyplašene sa zodvihnem viac na lakte aby som lepšie videl…. V tmavej vykúrenej spálni nič nevidím, len dážď s mokrými snehovými vločkami klepoce na studené okno za mojou hlavou v pravidelnom tempe, pripomínajúc pomalý nástup zimy. Práve ma prebral zo sna výkrik manželky, ktorej polohu neviem narýchlo identifikovať. „Čo sa stalo drahá?“ Zorientuje sa a tieň postavy sa blíži k jej strane postele. Au, Au… krívajúc si sadá na okraj vysokého matraca. „Šla som sa vyčurať, aby som ťa nebudila, nezažala som. Pri návrate sa vždy orientujem podľa tvojho chrápania. Zrazu si stíchol a nedýchal, tvoje obvyklé apné (apnoe)… Tak som zastala , lebo som stratila orientačný bod a čakala kedy znova zachrápeš.. Od prekvapenia som vyvalil oči, to je ak priblíženie na pristátie, pomyslel som si… No a keď si sa dlhšie neozval, vykročila som a vrazila ľavým malíčkom do skrinky…. neskutočná bolesť, pri druhom kroku zasa pravým do postele… „ Chúďatko moje“  odhŕňam svoju perinu nech vkĺzne ku mne do tepla. Položí si stonajúc hlavu na moje rameno , pohladím ju po ramenách. Zaspávam a chcem sa rýchlo vrátiť na tú pláž… V mysli mi prebehne definícia. Malíčky na nohách slúžia človeku na presné určenie rozmerov nábytku a jeho konkrétnej pozície v miestnosti….