Pohľad z bufetu

Blížil sa koniec veľkej vojny a štáty Rakúsko- Uhorska sa začali snažiť o povojnovú samostatnosť. Aby nás veľmoci uznali, muselo sa urobiť veľmi veľa práce na diplomatickom poli, ktorá predchádzala vlastnému vytýčeniu hraníc a priznanie štátnosti.

Prvým dokumentom naznačujúcim vôľu vytvoriť spoločný štát bola však už v roku 1915 Clevelandská dohoda, podpísaná predstaviteľmi Slovenskej ligy v Amerike a Českým národným združením 22. októbra.

Trojkráľová deklarácia z 6.januára 1918 bola prehlásením poslancov generálneho snemu českých poslancov ríšskej rady, zemských snemov historických českých zemí a umelcov, ktorí požadovali autonómny spoločný štát Čechov a Slovákov v rámci Rakúsko-Uhorska. Takto reagovali na Dekrét o mieri , ktorý 8.11. schválil všeruský kongres robotníckych a vojenských sovietov v Rusku, následne ho vydali 10. novembra Rakúsko – Uhorské noviny.

Prezident Woodrow Wilson v USA vydal svojich 14. bodov 8. januára 2018, v ktorých sformuloval zásady vytvorenie povojnovej Európy, kde sa bod 10. priamo týkal  našich krajov:

10.Národom Rakúsko – Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené a zaistené, má byť poskytnutá prvá možnosť na autonómny vývoj.

Naši krajania v Amerike  iniciovali podpísanie Pittsburskej dohody, ktorá deklarovala vôľu po spoločnom štáte. Bola podpísaná 30. mája 1918 v Pittsburghu medzi predstaviteľmi Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom.  Jej text bol jasný a krátky:

„Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch, Slovenskej Ligy, Českého Národného Sdruženia a Sväzu Českých Katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej Rady, prof. Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:

• Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.
• Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.
• Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.
• Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická.
• Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená.
• Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“

Pod ňou bolo 29 mien.

Reakcia Nemecka prišla 5. októbra 1918, ponúkli mier. 16. októbra bola zverejnená posledná rakúska ponuka adresovaná prezidentovi Wilsonovi, odovzdaná Rakúskom švédskej diplomacii už 7. októbra, kedy sa Karol I. ešte na poslednú chvíľu snažil zachrániť svoju monarchiu. Jeho ponuka bola zo strany USA za dva dni odmietnutá. Ponuka zahŕňala autonómiu pre Čechov, ale len pre nich, pre Slovákov nie; „… Táto nová úprava, ktorá sa nijako nedotýka celistvosti krajín Svätej koruny uhorskej…“. Neriešila rad problémov: Poľsko, národy v Uhorsku (Uhorsko bolo z federalizácie úplne vylúčené a malo si zachovať centralizovanú monarchiu), chýbalo tiež riešenie Juhoslovanskej otázky atď. Odmietnutím Karlovho manifestu jeho hlavnými protivníkmi, teda Spojenými štátmi, Francúzskom a Spojeným kráľovstvom, došlo k rozpadu monarchie a v tejto súvislosti k vzniku Československa.

17. októbra bolo T. G. Masarykom zaslané prezidentovi Wilsonovi „Vyhlásenie nezávislosti česko-slovenského národa“, aby sa mohol pripraviť na odpoveď Habsburgovcom. Tento text bol neskôr označený ako Washingtonská deklarácia.. Masaryk o plánoch Karola I. Habsburského na federalizáciu vedel a preto text vyhlásenia pripravil so svojimi spolupracovníkmi; sčasti na ňom pracoval priamo on sám.
18. októbra Wilson odpísal Masarykovi, že deklaráciu čítal, dojala ho a už dáva odpoveď Rakúsku, s ktorou bude Masaryk spokojný. Washingtonská deklarácia Čechoslovákov bola ešte v ten istý deň vyhlásená v Paríži.
19. októbra o 15. hodine bola americkým veľvyslanectvom v Paríži úradne Benešovi oznámená odpoveď prezidenta Wilsona rakúsko-uhorskej vláde, teda, že mier bude len za podmienky uznania samostatnosti Čechoslovákov a Juhoslovanov. Rakúsko-Uhorsko prestalo medzinárodne, právne a diplomaticky pre Spojencov existovať, aj keď fakticky sa tento štát ešte niekoľko dní udržiaval na živote, než kapituloval tiež vojensky.
20. októbra 1918 začala v  Ženeve delegácia Národného výboru vedená Karlom Kramářom rokovania s predstaviteľom protirakúskeho zahraničného odboja Benešom o vytvorení a podobe samostatného česko-slovenského štátu. V ten istý deň sa vydali Antonín Švehla a František Soukup menom Národného výboru prevziať Obilný ústav v Prahe, aby zabránili odvozu obilia na front, a nechali zamestnancov ústavu prisahať vernosť novo vznikajúcemu štátu. Potom sa rozšírila správa o uznaní podmienok mieru  Rakúsko-Uhorskom.

Podmienky obsahovali aj uznanie autonómie národov Rakúsko-Uhorska, ktoré si ľud vyložil ako uznanie nezávislosti. Táto správa sa stala impulzom k živelným demonštráciám, pri ktorých ľud jasal v uliciach a ničil symboly Rakúsko-Uhorska. Na  Václavskom námestí prehovoril k davom kňaz Isidor Zahradník a vyhlásil samostatný Česko-Slovenský štát. V dňoch 29. – 30. októbra sa konštituovala česko-slovenská štátna moc v Brne, Plzni, Ostrave, Košiciach, Hradci Králové, Pardubiciach a na ďalších miestach.30 október bol záverečným dňom pražského prevratu. Rakúske vojenské veliteľstvo kapitulovalo pred Národným výborom, pretože maďarskí a rumunskí vojaci odmietli bojovať. Na Slovensku bola prijatá Martinská deklarácia, na základe ktorej sa Slovensko pripojilo k českým krajinám. V Ženeve vyvrcholili rokovania predstaviteľov Národného výboru. Sudetonemecký poslanec R. Lodgmann von Auen rokoval s Národným výborom, ktorý chcel získať nemeckých politikov na vytvorenie česko-slovenského štátu. Nemeckí poslanci vyhlásili Sudetland a jeho pripojenie k Rakúsku. To sa však napokon právne neuskutočnilo. Hranice nového Československého štátu boli oficiálne určené až troma zmluvami počas roka 1919, Versaillskou, Saintgermainskou a Trianonskou. Celá hranica bola zdokumentovaná až 20. augusta 1919 Sévreskou zmluvou. Nový štát mal 21% územia bývalej monarchie s 25% obyvateľstva. Prvá Československá republika vydržala do Mníchovskej zrady, po ktorej bola 14. marca 1939  rozparcelovaná , znovu vznikla Košickým vládnym programom 29. marca 1945 aby sa nadobro rozpadla v 31.12.1992 na základe odhlasovaného zákona Federálneho zhromaždenia 542/1992 zo dňa 13.11.1992. Považujem to dodnes za protiústavný krok, lebo vo vtedajšej ústave mohlo o zániku štátu rozhodnúť jedine platné referendum, ktoré nikto nevyhlásil.

Všetko najlepšie želám všetkým, ktorí považovali Československo za svoju vlasť , k nedožitému 101 výročiu vzniku spoločného štátu.

Zdroje: wiki, vlastné,