Pohľad z bufetu

Neustále sa nám javí, že nás všetci okrádajú, že žijeme v dobe najväčšej nespravodlivosti. že len zlo víťazí a normálny človek nemá šancu. Ako by nás videl rovnaký človek  zo vzdialenosti niekoľkých svetelných rokov? Čo by bolo pre neho podstatné  ako pre pozorovateľa?

Ako my vnímame vesmír? Ako skúmame vzdialené planéty?  Skúsim si predstaviť čo vidí zo vzdialenosti niekoľko svetelných rokov rovnako vyvinutá civilizácia ako naša pri pohľade na zem.  Vidí maličkú planétu pri malej bezvýznamnej hviezde, vzdialenú od nej 150 miliónov km, tretiu v poradí. Zistí že planétka je plynná s pevným jadrom. Urobí rozbor plynného obalu a ( názvy prvkov ponechám naše) objaví 78% dusíka, 20,95% kyslíka, ,094% argónu,365 miliontin percenta CO₂ ešte menej neónu, metánu, kryptónu , vodíka. Vodnej pary je v atmosfére asi len 0,3-4%… len toľko?.. ano LEN.  Tento plynný obal siaha do vzdialenosti 90-100 km od povrchu.

Pevná časť má asi 5,98×10²⁴ kilogramov a priemer 12 742 km. Z čoho je zložená? Najviac obsahuje kyslíka( kysličníkov všetkého druhu je veľké množstvo) 46.6%. kremíka 27,7%, hliníka 7,1%, železa 5% , 3,6% vápnika a len 0,03% uhlíka. Povrch pevného telesa je zo 71% tvorený KVAPALINOU- vodou.

V čom sú teda paradoxy?

Čo by sme my usúdili o možnom živote na tejto planéte?  Uhádli by sme, že telo najvyvinutejšieho druhu je z 65% voda? Že pevná kostra jedinca pri 70kg hmotnosti má len 11 kg? Že sa skladá hlavne z vápnika, mangánu a uhličitanu vápenatého?  Že jedinec spaľuje kyslík a nie dusík, ktorého je najviac v plynnom obale?  Že kyslík je nevyhnutný k životu ale zároveň zabíja živé bunky? Že okysličovaním sa vytvára energia potrebná pre život, ale sa zároveň „spaľuje život?“ Že tak vyspelý organizmus ako je človek by bez mitochondrií, ich energie nevedel ani existovať? Že by sa jeho spermia nedostala nikam? Že sú to vlastne energetické jednotky každej bunky?

Človek nežije vo vode ale na tom malom percente súše, že od  narodenia od prvého nádychu ho kyslík poháňa, umožňuje mu vytvárať energiu na jeho rast a dospievanie. Zároveň nás každý nádych viac a viac približuje k smrti, lebo okysličovanie ničí naše bunkové štruktúry. Lipneme na svojom živote na tejto maličkej planétke, úplne bezvýznamnej vo vesmíre, hľadáme zmysle života, trápia nás politické šarvátky a nezmysly. A pritom sem absolútny paradox, ktorý je v celom vesmíre nepostrehnuteľný. Kto by nás hľadal práve tu kde existujeme? Priemerný vek jedinca je asi 75-80 rokov, obehov planétky okolo svojej hviezdy. Vesmír má asi 12,7 miliardy rokov, vek slnečnej sústavy je len asi 4,6 miliardy rokov. Život na zemi je od prvých foriem asi 3,7 miliardy rokov, prvé živočíchy majú asi len 600 milionov rokov. Prví cicavci boli na zemi pred asi 220 miliónmi rokov, primáti len pred 65 mil. rokmi.  Zástupcovia rodu HOMO sa objavili až pred 2,4 mil rokmi. Homo sapiens sa zjavil asi pred 800 000 rokmi a žije dodnes. MY, č je to oproti nekonečnosti času? Neustále sa niekam pechoríme, naučili sme sa písať, čítať, predávať si naše skúsenosti dejinami. Učíme sa od svojich predkov, nenaučili sme sa skoro nič. Stále sme nepochopili, že za svoj kratučký život by sme sa mali z neho radovať a nie neustále rozčuľovať.  Pozrime sa na články v novinách o čom píšu, pozrime sa na naše blogy čo nás trápi. A zistíme že niet pozitívnych vecí, niet pozitívnych a radostných informácií. Samé zlé a ešte horšie. A pritom 99,9% týchto informácii aj tak NEOVPLYVNÍME… len ich môžeme vziať na vedomie. K ničomu nám nie sú, len nás rozčuľujú a skracujú nám aj tak kratučký život na tejto zemi. Zamyslime sa, či stojí za to neustále sa rozčuľovať nad vecami na ktoré nemáme žiaden dosah.  

 Myslíte si, že by vzdialený pozorovateľ videl nejaké hranice na zemi? Že by vnímal dobré štáty a tie zlé? Že by vnímal politické strany a ich zlodejstvá? NIE.. nič také by nevidel, a ani by ho to nezaujímalo.

Sme tu krátko a neurobíme si radosť ani sami sebe.. Prečo? Čo nás núti neustále sa trýzniť vecami, ktoré neovplyvníme?  Pozrite sa na naše blogy a pochopíte o čom píšem. Skúste dať jediný príklad blogu, ktorého problematiku môžeme ovplyvniť..  A pre zlepšenie života stačí tak máličko. Ráno vstať, usmiať sa a pekne pozdraviť seba a svoje okolie.