Pohľad z bufetu

Tak ako ste dopadli? Bola otázka dňa, večer položená trom nádejajúcim sa mladým slečnám, ktoré sprevádzali štyroch účastníkov „vládnej delegácie“ v Moskve.

V jeden koniec zimy niekedy v polovici 90tych rokov som bol členom vládnej delegácie ministerstva obrany vyslanej do Moskvy na medzinárodné rokovania o vojenskom všeličom. Skupina mala asi 20 členov a riešili sme rôzne smery zabezpečenia našej armády. Ubytovali nás na okraji Moskvy v bývalom Československom výstavnom centre, kde sa predtým konali rôzne výstavy tovarov a služieb vyrábaných v Československu, ktoré boli ponúkané na predaj do Ruska. Po rozdelení republiky využívali výstavisko oba štáty podľa potreby. Práve tam malo Slovensko výstavu nábytku pre vybavenie domov, kancelárií či firiem aj s výrobkami pre domácnosť. Organizoval ju nejaký bývalý študent vojenskej akadémie, ktorý sa dal okamžite po revolúcii na obchodovanie, podľa vizitky bol veľmi úspešným „biznismanom“. Výstavisko plné tovaru od asi 50tich našich výrobcov, domáci podnikatelia sa tam len tak striedali a snažili sa získať exkluzívne zmluvy na predaj v Moskve a širokom okolí. K dispozícii mal asi 15 mladých dievčat ako hostesiek, spomedzi ktorých mal jednu dve milenky a ostatné žiarlili. Veľmi sa zaradoval takej delegácii dúfajúc, že nájde pár mládencov, čo snímu stres z jeho hostesiek. A veruže po prvom dni z nášho 4 dňového pobytu dvaja kolegovia z našej štvorčlennej skupinky pri večeri dohodli že vyvetráme do centra Moskvy tri hostesky. My sme mali program rokovaní od rána do asi 13:00, potom obed a od 14:30 sme mali voľno. Dohoda bola, že z Náberežnej je to kúsok priamo na červené námestie, kde sme si dohovorili stretnutie. Traja z nás si robili zálusk aj na nejaké to nočné pokračovanie. OKI hovorím im, „ja vám budem robiť len sprievodcu a vy si ich podeľte,“ povedal som kolegom. Poznal som po svojom dvojročnom pobyte ( 90-92) Moskvu veľmi dobre, oni tam boli prvý krát. Baby celé natešené, že budú prevetrané , zasypané pozornosťou a možno aj nejakými darčekmi od členov vládnej delegácie, čakali priamo pred mauzóleom na nás, kedy sa zjavíme z rokovania. Meškali sme len 5 minút, aj to však stačilo, aby sa klepali zimou, lebo bolo sychravých +1 celziových s vetrom a poletujúcim vlhkým snehom. Konečne, vítali nás s úsmevom s primrznutým štebotaním. Vtedy jeden z kolegov zahlásil že asi 5 minút peši je veľké kníhkupectvo, kde chce kúpiť jednu odbornú knihu. Nič iné nám nezostávalo, len tam s ním ísť. Bolo to asi 10 minút a potom čakanie na neho ako si aj tak nevybral asi 20 minút. To už boli naše „hostesky“ riadne premrznuté, tak som navrhol, či sa nechcú zohriať v blízkej reštaurácii. Samozrejme aj oni aj chalani nadšene súhlasili. Bolo to priamo v centre oproti je budova Štátnej Dumy, teda parlamentu a dnes sa tá reštaurácia volá Strana kotoroj net ( neexistujúci štát). Dievčence klepali vo svojich šatičkách a krátkych kabátikoch už riadnu kosu a viditeľne im odľahlo, keď sme vstúpili do valutovej časti reštaurácie, ficiant v livreji nás doviedol k stolu pre ôsmych a spýtal sa čo budeme piť. Svetácky kolega, ktorý mal už aj vybratú svoju hostesku s veľkým gestom začal objednávať šampanské, jedálny lístok a kávu ako štartér spolu s niečim ľahkým ako predjedlo. „nenáhli sa, ešte si nevidel jedálny a nápojový lístok, aby si nemusel rušiť objednávku“ hovorím mu vediac, aká je cenová hladina začiatku kapitalizmu v moskovskom centre. Musím poznamenať , že sme mali na deň diéty 21 USD,x 4 dni pobytu, teda každý mal ohromujúcich 84 amerických dolárov. Vyceril zuby a ja som mu medzitým priniesol k nahliadnutiu oba spomínané „dokumenty“ . Pri pohľade do nich mu zamrzol úsmev a vychajtal“ čo im **be? Šepol som mu, že môžem spoločnosť založiť, lebo som mal svoje doláče … Dievčatá že si dajú Moet, a kávu, jeden z kolegov chcel čaj. On mi vraví „koľko obetuješ?“ V cenníku bolo russkoe igristoe 28 USD, Moet, 80 USD, chlieb s maslom a kaviárom jedno predjedlo 25 USD, hlavné jedlá začínali od 65 USD za porciu. Ak by sme chceli absolvovať obed s predjedlom pre sedem ľudí, bolo by to aj .. radšej nepočítať. Skrátka aby sme nevyzerali ako úplní idioti, objednal som dve fľašky ruského , 6x káva a jeden čaj a že potom doobjednáme jedlo.. Stálo ma to viac ako tie štvordňové diéty… On medzitým usilovne pracoval na záchrannej akcii. Keď sme dopíjali druhú fľašku, dievčatá už rozmrzli a vyzerali nádejne usmiate, vyskočil, vytiahol z vačku jeden z prvých služobných mobilov podobajúci sa na tehlu a robil sa že telefonuje. Skoro so slzou v oku prerušil našu družnú debatu nad jedálničkom a zahlásil, že nás stiahli na nečakané rokovanie, ktoré prebehne priamo na výstavisku. Skoro som aj uveril jeho výstupu, dievčatá od hladu a hrôzy vytreštili oči, dosrkli šampus z pohára a začali pchať ruky do pripravených kabátov. Chalani sa dozvedeli od čašníka, že taxi na kraj Moskvy nás za menej ako 80 USD neodvezie a boli treba dva. Tak sveták so širokým úsmevom položil zákernú otázku. „ Dievčatá poznáte tunajšie metro?“ „ Nie, nás vozia služobným autom alebo taxíkom keď niekedy ideme k obchodným partnerom…“ znela odpoveď. „ dovoľte mi aby som vám ho predstavil“ zahlásil, vchod do metra bol asi 150 metrov od tej reštiky , okamžite vykročil k nemu ráznym krokom, babenky nestihli ani zaprotestovať.

Čo vám budem popisovať, asi polhodinovú cestu v metre ani neprehovorili, od metra k výstavisku to bolo ešte 15 minút pešo. Došli utrápene a znova premrznuté, v budove sa okamžite pobrali do svojich izieb, hoci dohoda bola že ideme na večeru…. Sadol som si do spoločenskej a zrazu prišli oni a ich šéf, nevideli ma. „Tak ako ste dopadli? Položil šéf otázku dňa, trom nádejajúcim sa mladým slečnám, ktoré sprevádzali štyroch účastníkov „vládnej delegácie“… Ticho.. asi po dvadsiatich sekundách sa jedna z nich pustila do opisu… „Vládna delegácia? Žobráci sú to, najskôr nás nechali čakať na mraze, potom sa šmatlali do nejakej knižnice a keď sme prišli do reštaurácie, kúpili kávu dva šampusy a potom ich odvolali na nejaké rokovanie. „A sem sme sa trtkali metrom, kurva,“ dodala druhá. Nohy ma bolia ako kravu a hladná som ako.. ako.. ani nevedela nájsť slová od rozčúlenia a jedu. Odplížil som sa smerom naše izby, kde sa práve fešáci voňavkovali že večer budú pokračovať. . Tak som im povedal nech sa odtoporia, že baby určite nemajú chuť a začal som sa strááášne rehotať. Až teraz som si uvedomil že tú pôžičku mi dodnes nevrátili, už to bude dobrých aj 30 rokov…. Holt nie každá „vládna delegácia“ musí byť vždy vo všetkom úspešná.