Pohľad z bufetu

Knieža Krok, otec troch dcér a zakladateľ českého marketingu, sedel na Vyšehrade a mal obrovský hlavybôľ, dnes to aj migrénou zovú. Potreboval vymyslieť názov pre svoj vládnuci rod, nemal totiž syna, ktorému by odovzdal žezlo. Jeho tri dcéry mali o budúcnosti krajiny úplne odlišné predstavy. Zavolal si ich k stolu a udrel päsťou do dubovej dosky.„Takže, dcérky moje! Vek ma tlačí a my musíme vyriešiť, ako sa bude naša rodová línia volať. Sme staročeský kmeň siahajúci k praotcovi Čechovi, ste Krokova krv, takže logicky navrhujem názov Krokovci.“ Staršia dcéra Kazi, ktorá práve miešala nejaký lektvar z materinej dúšky a slizu jašterice, si odpila z medoviny a pokrútila hlavou: „Otec, bez urážky, ale Krokovci znejú ako druh bahenných plazov. Ja liečim ľudí, čistím im čakry, potrebujeme niečo údernejšie. Čo tak Kazi-sveti? Nie, to znie príliš deštruktívne…“„Mne sa nepáči ani jedno,“ ozvala sa Teta, ktorá práve rydlom kreslila plány na nový pohanský oltár. „Ja staviam hrady a robím rituály. Navrhujem Tetovci. Všetci naši poddaní budú povinne potetovaní, hneď budeme pred susednými kmeňmi vyzerať drsne.“Najmladšia Libuša, ktorá doteraz len ticho sedela a veštila z usadeniny v hrnčeku, zrazu teatrálne vstala: „Viete čo? Vy dve len špekulujete v malom. Ja tu robím celú diplomaciu, ja vidím v snovom opare mestá slávne, ktorých hviezdy sa dotýkajú nebies! Ja som tu tá hlavná vizionárka a určujem smery. Ak tu niekto má držať rodovú značku, budú to Libušovci!“ Starý Krok len zalapal po dychu a chytil sa za srdce. Libuša si s povzdychom zakryla tvár rukami, vediac že neuspokojila otca.

Krok sčervenel od zlosti. „Dosť! Žiadni Libušovci! Sme patriarchálna spoločnosť, hoci ma tu vy tri ženy valcujete. Libuša, ak si taká múdra, nájdi si niekde na poli nejakého poriadneho chlapa s pluhom, nech to má aspoň trochu maskulínny názov, lebo z tejto babskej rady ma trafí šľah!“Libuša vzdorovito dupla nohou: „Dobre, otec! Pošlem poslov za chlapom, ktorého mi ukážu bohovia v snoch. Ale varujem ťa, ak to bude neotesaný hulvát, je to tvoja vina!“O pár dní poslovia naozaj dorazili do osady Stadice. Našli tam urasteného chlapa, ktorý práve poháňal záprah dvoch statných volov, oral a od pľúc im nadával.„Přemysl, synu oráča! Naša pani Libuša ťa volá na trón!“ zvolal hlavný posol a slávnostne pred neho rozprestrel kniežacie rúcho.Přemysl utrel pot z čela, pozrel na poslov, potom na svoje zvieratá a široko sa usmial: „No sláva! Končím s touto drinou na poli. Ale počúvajte, chlapi. Ak mám šéfovať celému kmeňu po tom starom Krokovi, musíme mať poriadne tvrdé meno. Žiadne jemné básnické reči. Budeme sa volať Rod dvoch volov!“Poslovia v okamihu zbledli. „Ešte raz, pane? Vy nechcete byť Libušovec?“„Zbláznili ste sa?“ zasmial sa Přemysl a hrdo tľapol jedného zo svojich volov po chrbte. „Pozrite sa na nich! Sú verní, silní, prežijú zimu, a keď ich niekto naštve, prebodnú ho rohom. Ideálna metafora pre našu armádu! Predstavte si tie budúce kroniky: ‚A vtedy na bojisko vtrhol Rod dvoch volov a všetkých nepriateľov rozdupal!’“Keď poslovia priviedli Přemysla na Vyšehrad a ten pred celým dvorom hrdo zopakoval svoj nápad, starý Krok len zalapal po dychu a chytil sa za srdce, skoro ho vystrelo. Libuša si s povzdychom zakryla tvár rukami a rýchlo premýšľala, ako z tej situácie diplomaticky vybŕdnuť.

„Přemysl, drahý,“ prehovorila k nemu medovým, ale ráznym hlasom. „Nemôžeme našim budúcim kráľom hovoriť voly. Vieš, čo by s tým urobili nemeckí a poľskí susedia? Vtipkovali by o nás ďalších tisíc rokov. A navyše, voly nemajú potomstvo. Ako chceme vybudovať dynastiu?“

„Aha,“ poškriabal sa Přemysl za uchom a pozrel na kňažnú. „To mi v tom nadšení z nového fleku nenapadlo. Tak ma tam teda zapíšte pod mojím vlastným menom – ako toho, čo veľa premýšľa. Přemysl. Přemyslovci.“

Krok si hlboko vydýchol, Kazi s Tetou sklamane pokrčili dekréty so svojimi návrhmi a Libuša spokojne uzavrela: „Dohodnuté, drahý. A aby sme neurazili tvoju minulosť, tie tvoje lykové črievičky od pluhu schováme do komory a každý nový kráľ si ich bude musieť povinne obuť.“ Keď Přemysl prijal ponuku stať sa vládcom, vypriahol oba voly z pluhu. Podľa legendy voly zmizli v neďalekej skale (dnes nazývanej Volská hora)len o svetojánskej noci sa chodili popásať na lúky. Dva voly boli dlho symbolom ich rodu, hoci sa tak rod nenazval. Raz keď vyšli zo skaly a pásli sa, z lesa vybehol strieborný lev a oba zožral, len dva chvosty zostali levovi trčať, tak sa stalo, že napokon od 13.storočia zdobil ich erb dvojchvostý strieborný lev, ktorého majú v znaku ich potomkovia dodnes.

Vďaka Libušinej diplomatickej chytrosti nevznikol na českom tróne ani babský klan Libušovcov, ani tvrdohlavý Rod dvoch volov, ale slávna a rozvážna dynastia Přemyslovcov.