Pohľad z bufetu

Informačná vojna je dnes plnohodnotným bojiskom, preto pravda zomiera dávno pred začatím konfliktu.

Informačné bojisko ktoré priamo ovplyvňuje dianie na skutočnom fronte, morálku obyvateľstva a podporu zo strany spojencov. Na rozdiel od klasických zbraní sa táto vojna nevedie o územie, ale o ľudskú myseľ.

V modernom konflikte plní informačná vojna niekoľko kľúčových úloh:

• Smerom k vlastnému obyvateľstvu: Udržiavanie vysokej morálky, ospravedlňovanie obetí, podnecovanie patriotizmu a zakrývanie vlastných zlyhaní.
• Smerom k nepriateľovi: Šírenie paniky, demoralizácia armády, vyvolávanie nedôvery vo velenie a politických lídrov (snaha presvedčiť ho, že odpor je márny).
• Smerom k medzinárodnému spoločenstvu: Snaha získať si sympatie sveta, alebo naopak (v prípade agresora), podkopať jednotu spojencov, šíriť naratívy o „únave z vojny“ a zastaviť finančnú či materiálnu pomoc.

Klasický vojenský teoretik Carl von Clausewitz povedal, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami. V digitálnom veku to platí dvojnásobne: ak strana prehrá informačnú vojnu na Západe, môže prísť o dodávky zbraní, čo následne povedie k reálnym stratám na životoch a území.

Kybernetické útoky, deepfake videá, platené trollie farmy a cielené dezinformačné kampane na sociálnych sieťach sú dnes rovnako nebezpečné ako drony a delostrelectvo, pretože dokážu paralyzovať rozhodovanie štátov bez jediného výstrelu.

Selektívne spravodajstvo, kedy sa vlastné prešľapy zamlčiavajú a nepriateľské zveličujú, je základným stavebným kameňom každej vojnovej propagandy. Vytvára sa tým čiernobiely obraz: „My útočíme chirurgicky presne len na armádu, zatiaľ čo oni sú monštrá, ktoré zámerne vraždia civilistov.“ Realita je však v každom konflikte oveľa zložitejšia a špinavšia.

Žijeme v dobe, kedy má takmer každý človek vo vrecku smartfón s prístupom na internet a satelity dokážu v reálnom čase monitorovať pohyb armád s presnosťou na centimetre. Logika by napovedala, že v takto digitalizovanom svete bude odhalenie pravdy hračkou. Opak je však pravdou. Moderné technológie nespravili vojnu transparentnejšou – iba presunuli bojiská do kybernetického priestoru, kde sa pravda stala prvou a najčastejšou obeťou.

Informačná vojna dnes prebieha ruka v ruke s tou skutočnou. V tejto hybridnej realite sa však do pasce informačnej hmly nechytá len bežný občan, ale paradoxne aj samotní geopolitickí lídri a analytici. Nástroje manipulácie však obe strany využívajú odlišne.

Strategický „timing“ a preháňanie úspechov: Ukrajinská informačná obrana

Zatiaľ čo ruská dezinformačná mašinéria vsádza na zahlcovanie priestoru chaosom, ukrajinská strana od začiatku vojny uplatňuje vysoko profesionalizovaný strategický naratív. Jeho cieľom je udržať morálku domáceho obyvateľstva a presvedčiť západných spojencov, že finančná a vojenská pomoc má zmysel. Táto snaha však v digitálnom svete opakovane viedla k šíreniu poloprávd, mýtov či zamlčovaniu reality:

• Hrdinské mýty namiesto reality: V prvých týždňoch vojny ukrajinský digitálny priestor masívne oslavoval fenomén známy ako „Duch Kyjeva“ – mýtického stíhacieho pilota, ktorý mal sám zostreliť desiatky ruských lietadiel. Hoci nezávislí overovatelia faktov a neskôr aj samotné ukrajinské letectvo priznali, že išlo o vymyslenú postavu slúžiacu na povzbudenie morálky, milióny ľudí na Západe jej v digitálnom ošiali uverili.

• Informačné embargo a selektívne spravodajstvo: Pri kritických situáciách (ako boli ústupy z kľúčových miest na Donbase či priebeh protiofenzív) Kyjev pravidelne uvaľuje prísne informačné embargo. Oficiálne miesta často informujú o „stabilizácii frontu“ alebo úspešných taktických manévroch aj v momentoch, kedy nezávislí vojenskí blogeri a satelitné snímky ukazujú ťažké straty a ústup.

• Hra s číslami padlých: Zverejňovanie vlastných obetí je na ukrajinskej strane prísne stráženým tajomstvom. Oficiálne bilancie sú v záujme nešírenia paniky pred verejnosťou skresľované a západné spravodajské služby ich považujú za výrazne podhodnotené.

• Bojisko zvané „Dátum rozhodnutia“

Informačné operácie, fingované protiofenzívy, masívne raketové nálety alebo naopak správy o „drvivých úspechoch“ sa takmer nikdy nedejú náhodne. Ich načasovanie je kalibrované na kľúčové politické míľniky Západu, ako sú:

• Summity NATO a stretnutia kontaktnej skupiny na základni Ramstein.

• Hlasovania v Kongrese USA o balíkoch finančnej a vojenskej pomoci.

• Voľby v kľúčových západných krajinách, kde je cieľom posilniť skepticizmus verejnosti a tlak na politikov.

Vyvolanie paralýzy a strachu

Účelom týchto operácií nie je nutne dosiahnuť trvalý vojenský zvrat, ale ovplyvniť kalkuláciu rizika u západných lídrov.

• Ak Západ práve rokuje o povolení útokov západnými zbraňami dlhého doletu hlboko na ruskom území, informačná scéna je okamžite zaplavená správami o „nových superzbraniach“, jadrových cvičeniach alebo hrozbách odvety.

• Vytvára sa tým tlak na verejnú mienku na Západe, aby ľudia sami žiadali svojich politikov o zmiernenie podpory Ukrajiny z obavy pred eskaláciou

Mýtus o „dokonalej presnosti“ a zamlčané civilné obete

Najvýraznejším prejavom selektívneho spravodajstva v západnom a ukrajinskom mediálnom priestore je naratív, že kým Rusko útočí výhradne a zámerne na civilné ciele (školy, škôlky, nemocnice či tržnice), Ukrajina zasahuje striktne iba vojenské objekty. Analýza faktov ukazuje, že toto čiernobiele vnímanie nezodpovedá realite:

• Civilné obete ukrajinských útokov: Ukrajinská armáda pravidelne podniká delostrelecké, raketové a dronové útoky na ciele v ruskom vnútrozemí a na okupovaných územiach (napríklad v mestách ako Belgorod, Doneck či Sevastopoľ). Hoci sú tieto útoky často mierené na logistiku, sklady palív či vojenské veliteľstvá, v husto obývaných oblastiach pravidelne dochádza k zlyhaniu munície, chybám v navádzaní alebo k pádu trosiek po zostreloch protivzdušnou obranou. Výsledkom sú zničené bytovky, zasiahnuté autá, tržnice a desiatky mŕtvych či zranených ruských civilistov, o ktorých ukrajinské oficiálne zdroje hovoria len minimálne, prípadne ich úplne ignorujú.

• Vojenská prítomnosť v civilných objektoch: Správy medzinárodných organizácií, vrátane kontroverznej, no faktograficky podloženej správy Amnesty International, poukázali na to, že ukrajinské sily v snahe brániť mestá niekedy zriaďovali vojenské základne a odpaľovacie pozície v školách, škôlkach či nemocniciach. Keď potom Rusko na tieto miesta zaútočilo, v správach sa objavil len naratív o zasiahnutí „školy“, pričom fakt, že objekt bol v danom čase využívaný armádou, bol zamlčaný.

• Ruská taktika – teror verzus vedľajšie škody: Rusko preukázateľne využíva taktiku plošného bombardovania a útokov na kritickú energetickú infraštruktúru, čo vedie k masívnemu utrpeniu civilistov. Mnohé zásahy nemocníc či obytných štvrtí sú však dôsledkom používania nepresných rakiet zo sovietskej éry (napr. Ch-22) alebo faktu, že ukrajinská protivzdušná obrana raketu zostrelí priamo nad mestom. V mediálnom zobrazení sú však všetky tieto incidenty bez výnimky prezentované ako úmyselný ruský teror proti civilistom.

„Vranjo/klamstvo“: Pasca, ktorú Kremeľ nastražil sám na seba

Na opačnej strane frontu funguje informačná hmla inak – neničí len úsudok pozorovateľov zvonku, ale paralyzuje samotný ruský štát. V ruskej armádnej a politickej hierarchii existuje hlboko zakorenený fenomén známy ako „vranjo“ – kultúra vedomého klamstva, kedy podriadení klamú nadriadeným, všetci o tom vedia, no všetci v hre pokračujú.

Ruskí generáli a velitelia sú motivovaní Putina klamať z čistého strachu z trestu, keďže systém oceňuje absolútnu lojalitu, nie pravdu. Velitelia na fronte tak bežne hlásia dobytie území alebo zničenie západnej techniky (napr. systémov HIMARS či Patriot), ktoré v skutočnosti neprebehlo, len aby splnili nereálne politické termíny zhora.

Tragikomickým výsledkom tejto informačnej slučky je, že Kremeľ investoval miliardy do dezinformačných kampaní, až nakoniec ich upraveným správam začato veriť aj samotné najvyššie ruské vedenie. Vladimir Putin tak robí kľúčové strategické rozhodnutia na základe úplne skresleného obrazu o situácii.

Keď má clickbait cenu zbraní

Pre obe strany konfliktu platí, že informačné operácie sú presne načasované. Správy o „drvivých úspechoch“, fingovaných hrozbách či „kolapse obrannej línie“ sa na sociálnych sieťach málokedy objavujú náhodne. Sú kalibrované na kľúčové politické míľniky na Západe – summity NATO, hlasovania o balíkoch pomoci v americkom Kongrese či dôležité voľby.

Účelom týchto správ často nie je zmeniť realitu v zákopoch, ale ovplyvniť kalkuláciu rizika u západných politikov. Kým vojenskí analytici s pomocou satelitných snímok po niekoľkých dňoch overia skutočný stav veci, psychologický efekt na verejnú mienku už bol dosiahnutý – zasial sa strach, neistota a dôležité politické rozhodnutia sa odložia.

Hľadá sa ihla v kope digitálneho sena

V digitálnej dobe už cenzúra neznamená informácie tajiť. Moderná informačná vojna znamená zahltiť priestor tisíckami protichodných verzií príbehu, deepfake videami, vytrhnutými zábermi z kontextu, prehnanými štatistikami oboch strán a platenými trollmi.

Bežný človek unavený z hľadania pravdy nakoniec rezignuje s pocitom, že „pravda neexistuje a klame každá strana“. To je skutočné víťazstvo informačnej vojny. Cieľom manipulátorov často nie je presvedčiť vás o svojej lži, ale paralyzovať vás natoľko, aby ste stratili schopnosť rozlišovať fakty od fikcie. Ani v ére najvyspelejších technológií tak najdôležitejšou zbraňou nezostáva algoritmus, ale kritické myslenie, odstup od oficiálnych vyhlásení oboch bojujúcich strán a schopnosť nepodliehať prvému emociálnemu impulzu na obrazovke.

Obe strany sú si vedomé veľkej dôležitosti informačnej vojny a preto jej venujú veľkú pozornosť, Ukrajine v tom pomáhajú hlavne tajné služby Británie, Francie a USA. Už pred prvým výstrelom sa prudko bojovalo na mediálnom informačnom poli, ak niekto opakuje neustále rovnaký naratív, môžeme si byť skoro istí, že pochádza z dielne špeciálnych služieb. Rusko je v tejto oblasti osamotenejšie, aj označovanie niektorých európskych politikov ako agenti Kremľa je práve z dielne špeciálnych služieb. Pozmeňovanie informácií a vytŕhanie z kontextu je len detskou zábavkou oproti skutočnej mašinérii , ktorá pracuje na oboch stranách dlho pred konfliktom, počas neho a ešte dlho bude pracovať aj po uzatvorení mieru a obnove zničených krajín. A tak máme rozdelené obyvateľstvo na niekoľko táborov, ktorí vedia lepšie alebo hrošie vyhodnotiť opar špeciálnych operácií od faktov.

A to je cieľom všetkých zúčastnených, morálny stav je niekedy dôležitejší ako končiace sa zásoby munície. Pre stratu podpory obyvateľstva museli USA zabaliť dlhotrvajúci konflikt vo Vietname, keď ich vyčerpanosť zo strát a protesty státisícov v ich mestách prinútili ukončiť Vietnamskú tragédiu. A to nepadol jediný civil v USA a nezaznel jediný výstrel na Americkom území.