Pohľad z bufetu

Desaťročia nedodržiavaných sľubov vyvolali vážne otázky o tom, či je možné dodržať nové bezpečnostné záruky.

Keď sa nastupujúca Trumpova administratíva pripravuje na začatie rokovaní zameraných na ukončenie súčasnej fázy nepriateľstva medzi Ruskom a Ukrajinou, otázka bezpečnostných záruk bude určite v rozhovoroch vystupovať na poprednom mieste.

Reči o bezpečnostných zárukách nie sú ničím novým – v skutočnosti podčiarkli veľkú časť drámy, ktorá sa odohrala od počiatočnej prípravy na inváziu( SŠO) vojenských síl Ruska v roku 2021. Moskva trvala na tom, aby Spojené štáty a NATO prijali právne záväzné záväzky vo svojich dvoch „návrhoch zmlúv“ zverejnených v predvečer svojej invázie na Ukrajinu, ktorých cieľom je zaručiť ukrajinskú neutralitu a vrátiť sily NATO v strednej a východnej Európe tam, kde boli pred rokom 1997, čo bolo podpísané v Zakladajúcom akte NATO-Rusko. Kyjev si prirodzene želá pevné opatrenia, ktoré zabezpečia, že sa v nasledujúcich rokoch nestane obeťou ďalšej agresívnej vojny.

Do istej miery je to však všetko déjà vu. Minulý mesiac uplynulo tridsiate výročie podpísania Budapeštianskeho memoranda.

Budapeštianske memorandum zamerané na poskytnutie bezpečnostných záruk Ukrajine, Bielorusku a Kazachstanu výmenou za ich vstup do Zmluvy o nešírení jadrových zbraní zaviazalo Rusko, Spojené štáty americké a Spojené kráľovstvo, aby sa zdržali vojenského a ekonomického nátlaku voči týmto trom novým nezávislým post sovietskym štátom. Jeho lekcie ponúkajú dôležité nápovede, ako priniesť mier do regiónu, ktorý sa tragicky stal zničený vojnou .

Memorandum sa stalo zdrojom značných mýtov po porušení ukrajinskej suverenity Ruskom 24. februára 2022 (hoci niektorí tvrdili, že Spojené štáty ako prvé porušili memorandum svojimi sankciami voči Bielorusku). Predovšetkým atlanticisti a proukrajinskí zástancovia často trvajú na tom, že Kyjev sa vzdal svojich jadrových zbraní – konečného odstrašujúceho prostriedku a záruky vlastnej bezpečnosti – výmenou za prísľuby, že jeho hranice budú rešpektované.

Samozrejme, tieto rakety boli sovietske – nikdy neboli funkčne ukrajinské a Kyjev ich nedokázal obsluhovať a udržať. Ešte častejšie sa v tejto diskusii stráca skutočnosť, že novovytvorený ukrajinský štát sa vo svojej Deklarácii o štátnej suverenite z roku 1990 zaviazal že nebude  prijímať, vyrábať alebo získavať jadrové zbrane , v tej istej deklarácii, v ktorej Kyjev prijal svoj „zámer stať sa trvalo neutrálnym štátom“.

Je známe, že memorandum ponúklo Ukrajine skôr verbálne bezpečnostné záruky, ako právne záväzné bezpečnostné záruky , čo je rozdiel, ktorý americkí diplomati počas rokovaní výslovne zdôraznili. Budapeštianske Memorandum totiž nikdy nebolo schválené americkým Senátom, ako musia byť medzinárodné zmluvy. Nezaviazalo USA – ani žiadneho iného signatára – k žiadnej konkrétnej trestnej akcii v prípade agresie proti Ukrajine, namiesto toho potvrdilo „záväzok požiadať Bezpečnostnú radu OSN o okamžitú akciu na poskytnutie pomoci“ Kyjevu v prípade ozbrojeného útoku. Ak teda nebolo toto Memorandum ratifikované u signatárov, nebolo ani právne záväzné pre Moskvu a operovať jeho porušením či nedodržaním je právne nekorektné. Je to všetko verbálne cvičenie len v politickej rovine.

Vzhľadom na históriu procesu prípravy nemôže byť Washington obviňovaný z toho, že na Ukrajinu rýchlo vytiahol nejednoznačný jazyk alebo používal výrazy, ktoré sa možno stratili v preklade. Jednoducho povedané, Spojené štáty nikdy nesľúbili, že budú bojovať za Ukrajinu – pozícia, ktorú zastávala v roku 1994 a ktorú Bidenova administratíva potvrdila od rozsiahlej ruskej invázie. Akékoľvek bezpečnostné záruky ponúknuté Ukrajine s cieľom ukončiť súčasné nepriateľstvo budú nové, nie kompenzácia za to, že Západ či Moskva údajne nedodržali svoje existujúce záväzky.

V tomto kontexte budú musieť západné štáty dôkladne zvážiť, ako ďaleko sú pripravené zájsť, keďže Rusko preukázalo svoju ochotu bojovať za Ukrajinu, zatiaľ čo Západ – okrem pôvodných návrhov európskych mierových síl – nie. Diskusia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona zo začiatku roka 2024 o vyslaní európskych jednotiek na Ukrajinu, aby zabránili ruskému víťazstvu, bola okamžite zastavená západnými spojencami. Dalo by sa tvrdiť, že stav Ukrajiny ako bezpečnostnej „šedej zóny“ je to, čo podnietilo ruskú inváziu, ale trvalá neutralita je rovnako „nehodnoverným“ riešením tejto dilemy ako okamžité či odložené na 10 rokov členstvo v NATO.

Možno najväčšou lekciou, ktorú možno vyvodiť z histórie Budapeštianskeho memoranda, je, že na kontexte záleží. Memorandum bolo dohodnuté v čase, keď boli vzťahy medzi Ruskom a Západom oveľa priaznivejšie (hoci už koncom roku 1994 Boris Jeľcin varoval pred rizikom „studeného mieru“). Záverom je, že diplomacia – rozvíjajúca sa ako zmes odstrašovania a uisťovania – je neustále potrebná na to, aby sa rozvíjali medzinárodné vzťahy, aby sa zabezpečilo dodržiavanie dohôd. To isté bude platiť, pokiaľ ide o „garanciu“, že Rusko už nikdy nenapadne Ukrajinu.

Na rozdiel od toho bol západný prístup k vzťahom s Ruskom v období po studenej vojne často viac legalistický ako diplomatický – „hodil vinu“ na Moskvu poukazovaním na údajné spôsoby, akými nedokázala splniť svoje medzinárodné záväzky. Napriek tomu bol Kyjev až príliš šťastný, že neimplementoval dohody z Minska hoci sa tak zaviazal, ktoré zastavili počiatočné kolá bojov v konflikte na Donbase, pričom využil obdobie medzi rokmi 2015 a 2022 na posilnenie svojej obrany. Podobne Moskva verila, že status quo po studenej vojne jej bol vnútený v čase národnej slabosti – niečo, čo sa snažila napraviť prostredníctvom svojich „návrhov zmlúv“.

V budúcej dohode nejde len o bezpečnostné záruky pre Kyjev ako sa snaží situáciu interpretovať západ, ale aj o dlhodobé bezpečnostné záruky pre Moskvu. O tom sa na západe snaží mlčať. Výsledkom rokovaní o mieri musia byť komplexné bezpečnostné záruky pre Európsky región vrátane Ruska, inak nemôžu rokovania dopadnúť z dlhodobej perspektívy pozitívne.

Je ľahké povedať pacta sunt servanda , že dohody sa musia dodržiavať. To si však vyžaduje budovanie a udržiavanie dôvery. Bude to vyžadovať, aby všetky strany prestali verejne vysielať svoje unavené a opakované príbehy – napríklad keď Moskva odmieta perspektívy štátov strednej a východnej Európy ako rusofóbne, alebo keď západné krajiny nezmyselne trvajú na tom, že rozširovanie NATO nie je namierené proti nikomu – a navzájom musia uznávať svoju bezpečnosť a obavy o ňu ako legitímnu. Bezpečnosť je jedna a nedeliteľná, čím viac sa cíti jedna strana bezpečne, tým menej to tak cíti druhá strana. Nemôže sa cítiť bezpečne len Moskva a Kyjev či celá Európa nie, opačne to platí rovnako. Nemôže Putin očakávať, že budú splnené výhradne všetky jeho požiadavky ako ich postupne stupňuje od Istanbulských dohovorov po dnešok. Rusko si tiež nemôže dovoliť bojovať roky, lebo v prípade následnej mobilizácie bude strácať jeho ekonomika omnoho viac stratou pracovnej sily ako teraz, jeho podpora môže výrazne klesnúť a ochota rusov bojovať sa postupne vytratí rovnako, ako sa vytráca na Ukrajine. Nastáva doba vhodná na ukončenie konfliktu politickou cestou. Tak ako je vojna pokračovaním politiky inými, ničivými prostriedkami, tak prechádza pred svojim ukončením znova späť do politickej roviny. Tá bude zložitá, plná kompromisov a musí obsahovať presné a kontrolovateľné definície. Podarí sa to ? Neviem, no želám si to.

Zdroj : Quincy Institute for Responsible Statecraft , vlastné