Pohľad z bufetu

Čas je relatívna veličina, dimenzia  vystihujúca trvanie , plynutie bytia…. Aj bez veľkých poznatkov fyziky či „Albertových „ múdrych poučiek a dôkazov, každý zistí na sebe jeho relativitu. Stačí požiť zopár rokov, či desaťročí a je to jasné.

Keď som začal vnímať svet okolo seba bolo všetko nekonečné. Nič nebolo tak skoro, aby sa bolo treba o to báť, či nebodaj strachovať.  Na všetko bolo časúúú. Prvý nedostatok času som vnímal, keď ma mamka budila ráno o pol piatej, aby ma hodila zavčasu do jaslí( predškolské zariadenie pre deti od pol roka do troch rokov) a ona sama mohla byť „včas“ o šiestej v svojej práci.  Ja som však spokojne spal v jej náručí a veľmi som sa o JEJ nedostatok času nestaral.  V škôlke som začal vnímať „čas“ úplne inak. Najviac ma srdilo, keď „prišiel čas“ poobedňajšieho povinného spánku. ( čo by som teraz za to dal, keby som ho mal povinný)…  Prvé roky v škole boli nekonečné. Skoro ako večnosť sa zdalo dočkať sa prvého vysvedčenia. Dva mesiace prázdnin boli fantasticky dlhé, slnečné, upokojujúce. Boli až také dlhokánske, že som sa vyslovene tešil do školy. Na konci základnej školy už neboli také dlhé. „Čas“ sa zrýchľoval ale len o trošičku. Človek prišiel na strednú školu a počul… toto je“ najkrajší čas“ vo vašom živote, už nie ste deti a ešte nie ste dospeláci s ich starosťami. Vážte si „tento čas“ ktorý strávite na strednej. Obzvlášť  ten rok pred maturitou. Kto by tým kecom veril?? Učenia pribúdalo, bolo „málo času“ na kamarátov aj frajerky. Vyplašení prváci sa rýchlo zmenili na pánov maturantov, prázdniny boli obsadené brigádou za pár korún, „ale svojich…“ a bol tu „čas zložiť skúšku dospelosti“. Podarilo sa, šupky na vysokú. Stojím v prváku na nástupe školy, pozerám závistlivo k najstarším piatakom. Závidím im, že už to budú mať za sebou….   Prvé skúšky, prvý semester, ani sa nenazdáš a je tu druhý a koniec prvého roka. Učenie, učenie, zábava, na nič nie je „času priveľa“, len tak akurát. Zrazu je tu nástup a ja stojím na pozícii piataka a zachytím  z druhého konca závistlivé pohľady prvákov. „ Máte čo tak závidieť, „ pomyslím si, veď krásne roky štúdia sa končia a idem si zarábať sám na seba. Ba čo na seba, aj na manželku a dcéru, ktorú som si popri štúdiu nahonobil( svoju dcéru či syna by som zabil, keby sa chceli ženiť či vydávať po tretiaku a že z lásky..). Po krásnej promócii začína „čas utekať„  ako splašený.. Vianoce, darčeky pre deti.. a nesplnené novoročné predsavzatia.. Niečo si naplánuješ, a zrazu zistíš, že sú znova Vianoce a tie novoročné predsavzatia nikto za teba nestihol splniť. Sem tam čosi, no väčšinou nie. Druhé dieťa, zvýšenie kvalifikácie, tretie dieťa. Čas začína valiť ako sprostý, všimneš si, že si v pracovnom procese asi tucet rokov  a žiadna dovolenka s rodinou. Si stále v práci, bez teba by to určite skapalo…lopotíš sa, chceš mať viac. Deti rastú ako z vody, idú na strednú.. Berieš si prvú poriadnu dovolenku, skôr ako nebudú s tebou chcieť chodiť…  „čas letí“ ako utrhnutý z reťaze… Vianoce, Vianoce, Vianoce…  Auto, splátky, garáž, splátky, dom.. splátky… práca.. zmena práce. Všetko navôkol letí….  Prvé dieťa vyletí z domu na vysokú, po jej skončení sa nevráti..  druhé na opačnom konci mesta zarába na svoj chlieb. Posledné je pred maturitou. Oslávil si okrúhlych päťdesiat, sedíš večer na lavičke pred domom a rozmýšľaš , či zoženú tvoje deti prácu. Majú vzdelanie , no práce je málo. Ukradneš si trošičku z „rýchleho cvalu času“ – potiahneš mu opraty a pribrzdíš.. rozmýšľaš. Ako by bolo krásne byť zasa škôlkarom? Mať tak „ten čas“ na povinný poobedňajší spánok??? Mať nekonečné letné prázdniny a tešiť sa znova do školy, na kamarátov? Rok od roku sú tie Vianoce skôr, človek si ani nestihne domyslieť novoročné predsavzatie a zistí že sedíš na silvestrovskej oslave nasledujúceho roka. Pozrieš do zrkadla, vrásky pod očami…. striebrenie vo vlasoch dodáva dôstojnosť, kilá na viac zasa majestátnosť predinfarktového ťaženia… „nebude čas“.. musíš sa porozprávať so svojimi blízkymi.. lebo to nestihneš.. máš im toľko toho povedať, čo si nestihol, lebo „nikdy nebol čas“… musíš sa starať viac o svoje zanedbávané zdravie, lebo ťa klepne….  zistíš, že dilatácia času funguje aj pri malých rýchlostiach  na zemi…. a obrátene.. vyslovíš definíciu…čas sa s pribúdajúcim vekom ZRÝCHĽUJE…… Netreba letieť do kozmu..  „Albert“ toto pravidlo neodhalil……….