Pohľad z bufetu

Písal sa rok 1987 a ja som sa dostal na prvú zdravotnú alebo ozdravnú kúru určenú pre technický letecký personál, ktorý pracoval v sťažených hlukových a vibračných podmienkach pri obsluhe lietadiel MiG-23. Piloti a iní lietajúci personál to mal povinné na tri, možno ja  štyri týždne, my šmíraci na dva. Počuli sme všakovaké historky o pobyte v tých severných kúpeľoch, farbisté rozprávania starých vlkov vzbudzovali rovnako farebné očakávania. S odstupom času mi v spomienkach zostalo pár útržkov, ktoré stoja za povšimnutie.

Piloti tam mali priestor na odreagovanie stresu z každodenného vypätia a presne k tomu aj tak pristúpili. Resetovali si hlavy, žalúdky, pečienku aj ľadviny, pochopil som prečo majú taký dlhý pobyt. Posledný týždeň sa doliečili, aby prišli domov plní nových síl. Bol tam iba jediný, o ktorom sa tradovalo, že za celý mesiac minul iba deväť päťdesiat, aj to na čaj v miestnej reštaurácii, môj veliteľ pluku…. .

Poviem to asi takto, zistil som , že najlukratívnejší džob tých čias bol nočný vrátnik v tom kúpeľnom zariadení. Mal svoj plat a ešte k tomu navrch nezdanenú dvacku od každého povečierkového ( po 22:00́́) príchodzieho…. bratu za noc aj 600 nezdanených. Lebo riaditeľ ústavu bol pes a hrozilo zaslanie domov pri prvom nedodržaní liečebnej disciplíny, čo bol samozrejme aj príchod po večierke. Spánok lieči, bolo miestne heslo, ktorého sme sa držali hlavne počas dňa namiesto povinnej práce, ktorá bola tiež zahrnutá do liečebného programu. Z našej letky sme boli traja z technického personálu. Jirko, Milan a ja. Jirko – najstarší a dlho ženatý, si dal záväzok že zostrelí prvú schopnú dievčinu, ktorá mu príde do cesty a bude povoľná. Milan, o štyri roky mladší odo mňa, nemal problém s akýmkoľvek zostrelom a kedykoľvek. Ja som vyvesil prapor „ věrní a třízví zůstaneme“, za čo som žal síce vlnu kritiky, ale aspoň ich mal kto podopierať pri návratoch z mesta nahor na kopec do „lázní“. Bolo to obdobie, keď sme s manželkou čakali druhého potomka, tak som sa snažil správať zodpovedne, veľa nepiť, aby som bol kedykoľvek  pripravený vyraziť domov, aby som stihol ten slávny príchod na svet. V meste bol jeden kultúrny  hotel s tancovačkou, kde chodili hlavne mladé pracovníčky cvernárskej fabričky , preto sme ich volali „špulky“, príjemné babeny len sa im nedostávalo tanečných partnerov, tak sme niektoré slaďáky  mali aj dve partnerky naraz. Bolo  to však dosť ďaleko a pešie návraty boli veľmi dlhé.  Duniaca bývalá jednička francúzskej hitparády SA PLA PUR MUA( Plasic Bertrand- Ca PlanePourMoi https://www.youtube.com/watch?v=yQ4i3lQM5lg).. mi hučala ešte dosť dlho v hlave. Aj po niekoľkých desaťročiach, keď ju počujem , pousmejem sa pri spomienke na Lázne Jeseník. Najbližšie k nášmu kúpeľnému domu bol hneď pod kopcom hotel Morava, asi tej najnižšej kategórie, kde bývali pravidelné tanečky. Vo vnútri slabučké osvetlenie a nafajčené až taký smrad. Cez to šero sme sa sotva rozoznávali, hoci tam bolo zakázané fajčiť. Sála bola preplnená, už asi pri 30 tancujúcich, a tak to bývala poriadna tlačenica. Jirko zbadal objekt , ktorý oťukol a zdal sa mu jedlý. Pozval ju von na cigaretu, aby sa jej pozrel do tváre bez dymu. Hneď si bol istý, že to je to správne. Dievčina bola štebotavá, asi devätnástka, a mala jednu neprekonateľnú výhodu. Bola totiž ubytovaná priamo v tomto hoteli spolu s otcom,  na prvom poschodí. Ukázala mu svoje okno , priamo vedľa hromozvodu. Jirko si určil čas návštevy na 23:00. To už bude oco vedľa v izbe tuho spať, lebo ja s Milanom sme ho počas večera solidárne výdatne napojili. Stratégia aj taktika bola  jasná všetkým zúčastneným. Čo by sme pre Jirka nespravili? Tatko odkvecol asi o 22:00 a vydal sa opretý o dcérenku  do svojej izby. Jirko netrpezlivo čakal do stanoveného času. Stáli sme spolu s ním vonku a povzbudzovali ho pri prvom výskoku a úchope hromozvodu. Nebol bohvieaký športovec, no tých asi 8 metrov dal veľmi rýchlo. Uvoľnil si ľavú ruku a zaťukal na okno.. Nič.. Zabúchal silnejšie .. znova nič. Skúsil ho potlačiť , trošku sa pokĺzol a buchol päsťou do skla. Vtom sa okno roztvorilo a ozval sa opitý výstražný mužský hlas… „kerý blbón se to tady dobíjí, volám policii…!“ Jirko s hrôzou zistil, že si pomýlil okná a namiesto ťukania na pravé, sa dobíjal do ľavého k tatkovi. V snahe skryť sa na tom brizolitovom šedom múre mu povolili prsty šmykol sa asi meter a pol nadol  a bááác. Spadol rovno na chrbát k našim nohám. Rýchlo sme ho pozbierali, zavesili medzi seba a ako trojzáprah so zdochnutým stredným koňom sme upaľovali smerom do kopca, do bezpečia vojenského ústavu… Cestou sme zastavili, lebo stonal, pozrel sa na zakrvavené ruky, pri tom pošmyknutí  si odrel hánky aj celé prsty oboch rúk zvonka o tú brizolitovú stenu.. Ojkal, jajkal a nadával si do blbcov. „ Jak jsem se mohl já blbec takhle splésť?“, zaznelo asi päťdesiatkrát, zakiaľ sme došli k vyberačovi dvadsiatok., ktorý nás ešte aj skasíroval za to nedokončené  dobrodružstvo. Našťastie okrem odrených hánok nemal žiadne zranenie , doma po príchode nadával, že sme museli robiť v rámci telocviku karatistické kliky. Manželka ho ešte aj poľutovala…. Chuť na zostrel ho prešla a do konca pobytu bol mojim parťákom pri triezvom pití a tancovaní…