Pohľad z bufetu

Poľský prezident Karol Nawrocki prišiel s myšlienkou reparácií od Nemecka za Druhú svetovú vojnu. Asi zabudol, alebo sa učil zle dejepis, lebo Poľsko dostalo ako reparácie 15% z podielu ZSSR, v technológiách, surovinách v rozmedzí rokov 1945-53, čo predstavovalo 20-30 miliárd eur v dnešných cenách . ZSSR získalo najviac, okamžitým vývozom fabrík z východnej časti Nemecka v hodnote asi 10-12 mld USD, v dnešných cenách asi 150mld Eur. Československo dostalo tiež zariadenie fabrík v hodnote dnešných asi 2 mld eur. Francúzsko vyviezlo zo svojej okupačnej zóny továrne v hodnote asi 8 mld eur. Izrael na základe Luxemburskej dohody získal v rokoch 1952-66 v dnešnom ekvivalente10-12 mld eur, Západné mocnosti v 1949 pozastavili výplatu reparácií sebe a prešli na plán pomoci, tzv Marshallov plán.

Poľský prezident Nawrocki zabudol na „DAR OD ZSSR“ ktoré v prospech Poľska ( a zároveň aj seba) premiestnilo hranice medzi Nemeckom a Poľskom smer západ. A tak Poľsko dostalo územie o rozlohe asi 112 000 km2. O ešte väčšie územie však prišlo na východe v prospech Ukrajiny, Bieloruska a Litvy. Toto územie však nemalo po 1.svetovej vojne patriť Poľsku, hranica bola navrhnutá na úrovni Curzonovej línie čo bola navrhnutá demarkačná hranica medzi Poľskom a Sovietskym Ruskom po 1. svetovej vojne. pomenovaná podľa britského ministra zahraničných vecí lorda Georgea Curzona, ktorý navrhol túto líniu v roku 1919 ako kompromisnú hranicu. Približne sledovala vtedajšiu etnickú hranicu medzi Poliakmi a obyvateľstvom prevažne ukrajinským, bieloruským a litovským.

Po prevrate v Rusku sa chopil moci Lenin v 1917 roku a viedol doma občiansku vojnu, preto Rusko nemalo dostatok síl ku konci svetovej vojny aby obhájilo svoje predvojnové hranice. Boľševici vyhlásili právo národov na sebaurčenie, na základe ktorého bolo Fínsko uznané ako samostatný nezávislý štát v 1918 roku.

Najskôr s Curzonovou líniou neboli spokojná Rusi, ktorí sa nezastavili na tejto demarkačnej čiare a pokračovali až ku Varšave. Tam sa udial zázrak n aVisle, a poliaci začali tlačiť vojská Sovietskejho Ruska smerom na východ., Taktiež sa nezastavili na demarkačnej čiare Curzonovej línie a pokračovali smer východ. Poľsko po vojne odmietlo (po víťazstve vo vojne s boľševikmi získalo územia až po dnešnú západnú Ukrajinu a západné Bielorusko) a tak v podstate okupovali celú Halíč a veľkú časť Bieloruska. Hranica bola potvrdená Rižskou zmluvou z 18.marca 1921. Sovieti uznali poľskú hranicu prebiehajúcu cca 250–300 km východne od Curzonovej línie. Poľsko získalo rozsiahle oblasti západného Bieloruska a západnej Ukrajiny (tzv. Kresy). Územie: približne 178 000 km² s asi 11 miliónmi obyvateľov (najmä Ukrajinci, Bielorusi, Židia, Litovci).

Keď sa v auguste 1939 podpísal pakt Ribbentrop–Molotov (oficiálne nemecko-sovietska zmluva o neútočení), jeho súčasťou bol aj tajný dodatkový protokol, kde si ZSSR a Nemecko rozdelili sféry vplyvu vo východnej Európe.

Po nemeckom útoku na Poľsko 1. septembra 1939 vstúpila Červená armáda 17. septembra 1939 z východu.

Sovieti obsadili územia východného Poľska – dnešnú západnú Ukrajinu a západné Bielorusko. Tieto územia boli približne na Curzonovej línii (hoci nie všade presne). Formálne ich ZSSR anektoval a pripojil k Ukrajinskej SSR a Bieloruskej SSR.

V roku 1945 sa Poľsko zásadne „posunulo“ na západ. Západná časť dnešného Poľska (tzv. „Západné a Severné územia“) bola pred vojnou súčasťou Nemecka, zatiaľ čo východné oblasti Poľska (Kresy) pripadli Sovietskemu zväzu.

Poľsko stratilo celé územie za Curzonovou líniou – dnešná západná Ukrajina, západné Bielorusko a časť Litvy rozlohu približne 178–180 tisíc km².

Poľsko získalo tzv. „odškodnenie na západe“ – územia bývalého Nemecka: Východné Prusko (čiastočne), Pomoransko, Sliezsko a časť Braniborska.

Rozloha: približne 101–112 tisíc km² (čísla sa líšia podľa zdrojov, pretože niektoré oblasti sa rátajú inak), vrátane 2/3 Východného Pruska, z ktor=ho si ZSSR ponechal 1/3, toto územie sa dnes volá Kaliningradská oblasť.

Je otázkou interpretácie, či Poľsko stratilo nejaké územie. Ak pripustíme fakt, že mu územia za Curzonovou líniou patriť nemali, ak by rešpektovali demarkačnú čiaru určenú mocnosťami v roku 1919, tak žiadne územie po 2WW nestratili ale získali na úkor porazeného Nemecka. Túto demarkačnú čiaru nerešpektovali ako prví Sovietski Rusi a, tak po prehratej krátkej vojne o to územie prišli. Vzali si ho späť ako je známe v roku 1939 v dohode Ribentrop- Molotov, teda po 17.9.1939, kedy ho obsadili. AŽ doteraz to je medzinárodne uznaná východná hranica Poľska, ktoré teraz hraničí s Estónskom, Lotyšskom , Litvou , Bieloruskom a Ukrajinou a Ruskou Kaliningradskou oblasťou. .