Pohľad z bufetu

Zvoní, pozrieš na displej a necháš tak,

máš starostí dosť, nechceš počúvať.

Mladý si a tvoj život ide v diaľ,

znova ťa niekto nahneval, alebo si len zle spal.

Problém riešiš neustále, kde svoju kotvu spustiť máš,

na odpoveď rodičom , nie vždy zostáva ten správny čas.

Deň za dňom uteká, znova je tu leta deň,

radosť z bytia , dovolenka,

ešte stále aspoň jedej nesplnený sen.

Zvoní, odložiť ten hovor zasa chceš,

rodičov predsa poznáš, počkajú,

aj tak čo by chceli asi vieš…

Chvíle spolu strávené, stále kratšie sú,

nevidel si ich už asi rok,

venuješ sa predsa svojmu životnému zápasu.

Tvoje chvíle žitia všedné sú,

stále niečo hľadáme,

deň za dňom ku koncu sa chýli,

všedné chvíle žitia vždy nové dni prinesú.

Bol si dieťa nezbedné, rástol si však rýchlejšie,

než stihli ste si všetko povedať,

ako žiť, čo všetko môžeš vynechať, a čo mať zasa rád.

Zvoní, znovu nemáš chuť či čas,

nevenuješ chvíľu hovoru, zajtra, snáď.

Spomenieš si o pár dní, voláš späť,

v telefóne je len tón, nik nedvíha.

nevedel si že keď si nevzal,

bola to tá chvíľa posledná,

povedať im zopár viet.

Premárnil si tú chvíľu,

Už nebudeš môcť počuť slová,

čo životom ťa viedli vpred,

onemeli ústa navždy.

Nezdvihol si, nedá sa to vrátiť späť.

Venuj vždy tú chvíľu iným, keď ťa o ňu žiadajú,

nepremárni svoju šancu na posledné slová,

vezmi hovor, ak ťa niekto blízky volá…

Nikdy nevieš hodiny či dňa,

či  to nie je chvíľa posledná…