Pohľad z bufetu

Dnes si pripomíname smutné 51. výročie okupácie Československa vojskami Waršavskej zmluvy. Okrem Rumunov sa zúčastnili všetci, lebo museli preukázať solidaritu za ropu. Tento akt ochrany „svojho“ teritória nebol zo strany ZSSR ojedinelým.  Centrálna Európa bola vždy v rukách mocných. Prečo si mohli Sovieti  robiť po vojne v svojej zóne vplyvu čo chceli?

Po vzniku Československa sme mali najlepšie vzťahy s Francúzskom. To nám však vôbec nepomohlo, aby nás Francúzi, Briti, a Taliani nedarovali Hitlerovi v roku 1938 pri podpísaní nechvalne známej Mníchovskej dohody.  Mysleli si, že obetovaním Československa zachránili mier pre seba. Ako sa ukázalo, nebola to pravda. Rus podpísal s Nemcom dohodu až 21.8.1939 , dva dni potom , čo  19.8.1939 stroskotali rokovania Ruska s Britmi a Francúzmi  a nebola uzatvorená trojstranná dohoda o vojenskej spolupráci. Teraz je v móde vyčítať rusom, že sa spojili s Hitlerom, no veľmoci ich k tomu v podstate prinútili.

Sovietsky zväz ako víťazná mocnosť v Druhej svetovej vojne si mohol dovoliť iba toľko, čo mu povolili spojenci. Na Postupimskej konferencii 17. júla do 2. augusta 1945 si víťazné mocnosti rozdelili Európu na zóny, kde západné veľmoci  Československo, Maďarsko, Poľsko Bulharsko ponechali Rusom. Všade síce prebehli slobodné voľby, no nebolo cesty späť z novovznikajúcej nárazníkovej zóny Sovietskeho zväzu, ktorý bol nazvaný hrdo socialistickým táborom štátov. Následne potom sa nik nevmiešaval do riešenia problémov v danej zóne vplyvu, kde v roku 1956 bolo najskôr potlačené Poznaňské povstanie 28. júna 1956( 53 mŕtvych), aby pokračovali udalosti v Maďarsku, kde  sa do takzvanej „kontrarevolúcie“ zapojilo omnoho viac ľudí. Tá vypukla v Budapešti 23.otóbra 1956, demonštráciou asi 200 000 ľudí s následným organizovaním nepokojov aj ozbrojenou silou a  obsadením strategických miest v Budapešti. Povstanie sa postupne z Budapešti šírilo aj do ďalších miest a masaker rozpútal novú vlnu násilia. Terčom verejného lynčovania sa stali príslušníci štátnej bezpečnosti a stranícki funkcionári. Zdalo sa, že komunistický režim v Maďarsku má svoje dni spočítané. Jeho štruktúry sa rozpadávali, činnosť obnovovali niekdajšie politické strany, vznikali revolučné výbory a na stranu povstalcov prechádzali celé jednotky maďarskej armády. Premiér Nagy vyhlásil povstanie za národno-demokratické hnutie, zostavil novú vládu, v ktorej nesedeli už iba komunisti, oznámil rozpustenie ÁVH, prisľúbil amnestiu a uznal revolučné orgány, ktoré v uplynulých dňoch vznikli. Keď navyše po jeho rokovaniach so Sovietmi začali tanky okupantov opúšťať Budapešť, a keď vyhlásil, že Maďarsko vystupuje z Varšavskej zmluvy a stáva sa neutrálnym štátom, už málokto o víťazstve revolúcie pochyboval. Situácia sa začala upokojovať. V Moskve dostal voľnú ruku na vypracovanie plánu útoku proti maďarskej revolúcii maršál Žukov, ktorý sa preslávil počas druhej svetovej vojny. Operácia Víchor, ako plán nazval, bola schválená 2. novembra. 4.novembra sa vovalilo do Maďarska asi 150 000 vojakov s tankmi a letectvom potlačili povstanie. Výsledok bol desaťtisíce mŕtvych , 22 tisíc ľudí bolo odsúdených  a 350 popravených. ZÁPAD si nedovolil zasiahnuť, iba verbálne protestoval a ponechal Maďarsko v zóne vplyvu podľa dohody s Postupimy.

To isté postihlo Československo v roku 1968. Udalosti sú všeobecne známe, tzv. pozývací list existoval snáď až v dvoch verziách. Okupácia Československa bola len výsledkom dohody o rozdelení Európy na Postupimskej konferencii. Západné mocnosti znova len verbálne protestovali, Francúzi mali sami veľké problémy so študentskými nepokojmi a USA s obrovským hnutím odporu proti Vietnamskej vojne. Tak sa stalo, že sme museli zostať v tábore socializmu ešte ďalších 21 rokov až do novembrových udalostí roku 1989.

Ak si dnes pripomíname okupáciu z roku 1968, treba ju zaradiť do celoeurópskeho kontextu a nehodnotiť tú udalosť ako samostatný celok. Lebo bola len jednou z viacerých, ktoré vtedy zažil polarizovaný svet. Obdobie studenej vojny skončilo po nástupe Gorbačova k moci v roku 1985, kde sa postupne uvoľnili napäté vzťahy ZSSR – USA a nastala doba oteplenia. Tá nám zasa skončila po asi dvadsiatich rokoch a od roku 2006 badať zvyšovanie napätia medzi Ruskom a USA, čo má za následok nové kolo zbrojenia. Rusi však už nie sú socialistickou krajinou, sú rovnako kapitalistickí ako celý zvyšok sveta až na Čínu,. Kubu a Severnú Kóreu. Napriek tomu stoja v podstate osamotení proti NATO a zvyšku sveta. Majú síce podpísané zmluvy s Čínou, Indiou a ešte pár štátmi Ázie, no tlak navôkol nich narastá.

Dnešným pripomenutím 51. výročia vtrhnutia vojsk Waršavskej zmluvy do Československa by sme nemali zabúdať, že aj vtedy, aj teraz si môže štát dovoliť len to, čo mu budú tolerovať ostatní….