Pohľad z bufetu

Bol som „tam“ a žil, mohol by som stručne povedať. Nemusím čítať knižky o „tej“ dobe, ktoré sú skreslené uhlom pohľadu skupiny, ku ktorej ste patrili. Máme blogerov, ktorí patrili k vládnucej strane a tí vidia vtedajší život v omnoho ružovejších farbách, ako ho videli obyčajní ľudia. Máme skupinu autorov, ktorí patrili k disentu alebo postihnutým bývalým režimom, tí vidia prežité čierno a neskutočne negatívne. Máme mladých, ktorí o socializme píšu bez toho aby ho zažili, tí vidia všetko naivne, sprostredkovane a ovplyvnení svojim okolím. Ak je okolie „modro-čierne“ tak vidia všetko minulé negatívne a zbytočne zveličujú. Ak je ich okolie červeno-oranžové, tak vidia všetko minulé zbytočne pozitivisticky a znova zveličujú opačným „smerom“.

Socializmus ako teória  predbránia komunizmu je v podstate veľmi správna  myšlienka. Má však už v definícii vládnucej vrstvy velikánsky problém s osobnou a skupinovou slobodou a sociálnou nespravodlivosťou. Lebo „DIKTATÚRA“ je vždy nesloboda a nadvláda jednej skupiny nad druhou. Lebo „triedny boj“ je vždy potláčanie niekoho na úkor iného.  Spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov je síce pekná vec, ale distribúciu výsledkov práce by už nevykonávala robotnícka ani roľnícka trieda, ale niekto nimi poverený. A tak by sa tento niekto už nemohol podieľať na vláde vecí spoločných, lebo nepatrí k proletariátu.

A presne tak to aj vyzeralo,  pomotané a skrútené. Všetci sme vlastnili všetko, ale o výsledkoch práce rozhodovali tí, čo akože nevládli. Na papieri vládli volení zástupcovia robotníkov a roľníkov, v skutočnosti vládla skupina ľudí, ktorá sa vytvorila ako vodcovská „rasa“ –komunisti. Tí rozhodovali o úplne všetkom. Kto, kde, kedy, koľko, začo, ako… prečo…  Bez nich sa nepohol ani špendlík v krajčírskej dielni.

Všetko začalo vo svete teoretizovaním o spravodlivej spoločnosti, bez vykorisťovania. A skončilo to vykorisťovaním vlastných proletárov, ktorí naoko vládli. Skončilo to na  ľudských chybách a zlyhaniach, na neschopnosti zabezpečiť základné ľudské potreby pre všetkých ….  Mali sme zdravotníctvo, ktoré sa staralo o všetkých rovnako, o vyvolených trošku lepšie. Mali sme školstvo, ktoré bolo prístupné všetkých, no niektorým prístupnejšie a dokonca pre niektorých boli určité smery štúdia zakázané. Prečo?, no pre zlý pôvod, pre zlé prostredie, pre nesprávne ideologické vnímanie reality.  Mýtus vraví že veriaci nemali možnosť študovať na vysokých školách. Prax však bola taká, že kto chcel a mal známych, mohol byť akokoľvek nábožensky založený, tak študoval čo chcel. Mal som známeho, čo chcel byť právnikom, jeho rodičia aj on chodili do kostola. Nedostal sa na prvý pokus. Zohnal si známosti cez dedinského FARÁRA priamo v Bratislave a div sa svete študoval aj doštudoval. Dokonca sa zamestnal v lukratívnej právnej oblasti, nebol sám.. takých boli tisíce.  Takže mýtus prenasledovania veriacich je len mýtom. Stačilo preniesť formulku.. „ s náboženskou otázkou som vysporiadaný“ a stali ste sa aj komunistom. A nebolo potrebné vysvetľovať ako ste to vysporiadaný. Dám príklad ľudí, ktorých poznáte… prenasledovaní režimom, rodina Čarnogurských… všetci vyštudovali ba aj ich deti… lebo chceli…

Mäso sme jedli len v nedeľu, kto žil na dedine a mal svoje zdroje, tak aj častejšie.. Obchody zívali prázdnotou, na auto či farebný televízor sa spočiatku čakalo v poradovníkoch, alebo  sa zháňalo ako podpultovka. Kapitalizmus vymazal z nášho slovníka slovo „podpultový tovar“.  Tropické ovocie bolo v obchodoch zriedkavosťou, ananás, mandarínky či pomaranče určovali kedy sú vianoce. Boli pomaranče, ktoré sa dali kúpiť celoročne… kubánske.. žlté kyselkavé a veelice zle sa oddeľovali od šupky. Elektronika v obchodoch bola len zo socialistického tábora, zaostávala za tou kapitalistickou v miniaturizácii a kvalite. Kto chcel mohol si kúpiť na čiernom trhu bony a ísť si kúpiť do TUZEXU, čo chcel od kakaa po televízor či auto. Ba aj „hnusné“ pracovné nohavice „rifle či manchcetsráky“ boli spočiatku len tuzexový tovar. Preto ich mládež nosila ako rebéliu, aby naštvala svojich mentorov.

Bola práca pre všetkých, nebolo nezamestnaných a bezdomovcov. Bola však skrytá nezamestnanosť, kedy na tých čo nepracovali, museli robiť ich spolupracovníci.  Človek ak niečo vyštudoval, vedel že sa tým bude živiť až do dôchodku. Doba bola pomalšia, presne nalinkovaná a predvídateľná.

Kradlo sa aj vtedy, premiestňovalo a privlastňovalo, veď všetko bolo všetkých. Avšak čo nakradol vtedy komunistický funkcionár za celý život, to teraz nakradne šikovný mladý podnikateľ za pol roka. A za dva roky nakradne toľko, čo nenakradli všetci socialistickí zlodeji za 50 rokov. O politických zlodejoch ani nehovorím. Stovky miliónov nie sú žiadna výnimka.

Aj teraz sa bez známosti nedostanete nikam, kam by ste chceli. Aj teraz sú povolania a funkcie len pre vyvolených so správnou farbou straníckej knižky. Šikovným patrí svet, no bez konexií a dobrých kamarátov na správnych miestach neumiestnite na trhu svoj výrobok, hoci by bol pozlátený.  Zdravotníctvo je pre všetkých, ale bez toaletného papiera a iných nedôležitých vecí. A ako nám ukázal pán bývalý prezident, tak pre niekoho je zdravotníctvo aj v zahraničí úplne dostupné. Bez úplatkov a peňazí sa rovnako nepohnete, ako ste sa nepohli za socializmu. Máme slobodu cestovania, za socializmu mohli cestovať len tí, čo dostali devízový prísľub, teraz len tí, čo tie „devízy- naše eurá „ majú. Obmedzenie zostalo, len o ňom nerozhoduje štátny úradník, ale finančná situácia jednotlivca.

Socializmus nenútil ľudí starať sa o svoju budúcnosť, všetko im naplánoval, vopred určil. Bolo dokonca určené aj kto z ktorej rodiny bude mať šancu na lepší život. Ale to je predsa aj teraz.  Jediný rozdiel je v tom, že sa po voľbách môže zmeniť farba „vyvolenej“ straníckej knižky, ktorá má momentálne zelenú.  Máme zástupy nezamestnaných a bezdomovcov, ktoré sú výsledkom nespravodlivého prerozdeľovania zisku a povolenej protiprávnej špekulácie zo strany tých, čo vlastnia viac, lebo peniaze aj vtedy aj teraz zaručujú moc a spravodlivosť.

Reálny socializmus mal praďaleko k teoretickému modelu, ktorý bol prezentovaný v Marxovom diele. A preto si dovolím tvrdiť, že sa Marx mýlil, lebo jeho model spoločnosti neprežil v žiadnej krajine sveta, kde bol aplikovaný. Lebo prax nedokázala tú teóriu pretaviť v reálny život. Lebo ľudia sú vo svojej podstate leniví, zlí a špekulanti. Lebo vždy chcú viac ako im stačí či prináleží a to za každú cenu.

Reálny kapitalizmus nie je o nič lepší, azda len v tom, že sa hrá na slobodu pohybu a rovnakú šancu pre každého. Neviem si však predstaviť, akú rovnakú štartovaciu pozíciu majú moje deti oproti deťom Anglickej kráľovnej alebo pána Abramoviča. Tá sloboda pohybu je  najreálnejším výdobytkom oproti socializmu. Kapitalistický mýtus o rovnakých šanciach na úspech je len mýtom rovnako, ako bol socialistický mýtus o spoločnom vlastníctve a spravodlivom rozdelení výsledkov práce pre každého podľa jeho zásluhy, či nebodaj potreby( to by sme boli už ale v komunizme). Kým socializmu vládla falošná diktatúra proletariátu, tak kapitalizmu vládne zhromažďovaný kapitál, ktorý končí neustále v rukách menšej skupiny svetovej oligarchie, ktorá rozhoduje o všetkom.

Nedovolím si súdiť kedy mi bolo lepšie, prežil som v oboch našich reálnych politických systémoch pol na pol. Každý mal svoje klady ale aj zápory. A kedy bolo lepšie Vám?