Pohľad z bufetu

Zákony a ústavy sú navrhnuté pre život v mieri. Predpokladajú stabilné inštitúcie, fungujúcu ekonomiku a predvídateľné politické cykly. Čo sa však stane, keď do hry vstúpi existenčná hrozba, politický pat alebo otvorený vojnový konflikt? Príklady zo Slovenska a predovšetkým z vojnovej Ukrajiny ukazujú, že čistá litera najvyššieho zákona štátu často narazí na múr politického pragmatizmu a doktrínu sebaobrany. Právne poučky vtedy ustupujú do úzadia a kľúčovou otázkou už nie je procesná čistota pravidiel, ale samotná záchrana integrity štátu pred kolapsom – hoc aj za cenu vedomého ohýbania ústavných mantinelov.

Slovenský labyrint: Vládnutie bez dôvery a mocenský spojenec

Skúsenosť Slovenska ukázala, že hoci ústava obsahuje mechanizmy na riešenie kríz, nie sú to robotické automaty. Fungujú len vtedy, ak na to existuje politická vôľa.

Keď v decembri 2022 padla vláda Eduarda Hegera a krajina sa ocitla bez riadnej legislatívnej väčšiny, ukázala sa zraniteľnosť systému. Ak sa totiž prezident a vtedajšia vládna koalícia politicky spoja, dokážu krajinu držať v stave bez dôvery a v rozpočtovom provizóriu mesiace – teoreticky až do konca riadneho 4-ročného obdobia. Zmenili sme zákon, že parlament sa ústavnou väčšinou 90 hlasmi (3/5 zo 150) môže rozpustiť, no ak sa nenájde taký počet za, nik s nimi nepohne. 

Ústava síce dáva hlave štátu právo rozpustiť parlament, ak nová vláda nedostane do šiestich mesiacov dôveru, no ide o právomoc fakultatívnu (dobrovoľnú). Ak prezident drží ochrannú ruku nad poslancami, tento pomyselný atómový gombík jednoducho nestlačí. Jedinou neúprosnou stenou v mierových časoch zostáva samotný koniec 4-ročného mandátu poslancov [Zákon č. 24/2023 Z. z.]. V tom momente ich mandát zaniká priamo zo zákona a pokus o ďalšie vládnutie by bol klasifikovaný ako štátny prevrat.

Ukrajinský precedens: Keď riadny zákon „prebije“ ústavu

Omnoho ostrejšiu debatu na medzinárodnej scéne však vyvoláva situácia na Ukrajine. Prezidentský mandát Volodymyra Zelenského mal podľa pôvodných pravidiel vypršať na jar 2024. Voľby sa však nekonali a krajinu vedie ďalej. Ide o legitímnu obranu štátu, alebo o uzurpáciu moci?

Z čistého ústavno-právneho hľadiska je argumentácia kritikov nepriestrelná: Bežný zákon nemôže meniť ani dopĺňať ústavu.

• Zákaz prezidentských volieb počas vojny je na Ukrajine zakotvený v riadnom zákone o stannom práve.

• Samotná Ukrajinská ústava však priamy zákaz prezidentských volieb v čase vojny (na rozdiel od tých parlamentných) neobsahuje.

Zástancovia Zelenského legitimity sa odvolávajú na Článok 108 ústavy, ktorý hovorí, že prezident vykonáva moc, kým nenastúpi jeho novozvolený nástupca. Kritici však správne kontrujú: táto kontinuita moci bola v čase mieru zamýšľaná len pre preklenutie obdobia sčítavania hlasov. Použiť ju na situáciu, kedy sa voľby vôbec nevyhlásia, je jednoznačným ohýbaním práva.K situácii prispieva aj fakt, že ukrajinský Ústavný súd v tejto veci nikdy nerozhodol. Žiadna politická sila – vrátane domácej pro-západnej opozície Petra Porošenka – totiž nepodala oficiálny podnet. Vládne tam obava, že znefunkčnenie hlavy štátu uprostred vojny by rozštiepilo krajinu zvnútra a pomohlo nepriateľovi. V roku 2025 preto parlament radšej prijal jednohlasnú politickú rezolúciu, ktorou legitimitu potvrdil až do konca vojny.

Mohola to Ukrajina urobiť inak v súlade s Ústavou?

MOHLA, po skončení mandátu prezidenta a nevyhlásení volieb, Ukrajinská ústava s rizikom absencie prezidenta počíta podľa Článku 112 ústavy prechádzajú v prípade predčasného skončenia právomocí prezidenta všetky jeho funkcie (vrátane funkcie Najvyššieho veliteľa) na predsedu parlamentu (Verchovnej rady).

• Krajina by teda ani po odchode prezidenta nemala „bezvládie“.

• Úlohu civilnej kontroly nad Veliteľom ozbrojených síl generálom Syrskym či Drapatým by prevzal šéf parlamentu, ktorého mandát sa počas vojny predlžuje plne ústavne.

• Šéf parlamentu má stopercentnú legitimitu

Na rozdiel od prezidenta, pri ktorom zákaz volieb v ústave chýba, mandát parlamentu sa počas vojny predlžuje plne v súlade s Ústavou Ukrajiny (Článok 83).

Predseda parlamentu má teda nepochybnú, ústavne čistú legitimitu.V momente, keď by prevzal právomoci prezidenta podľa Článku 112, stal by sa z neho legitímny Najvyšší veliteľ a legitímny civilný partner pre generálmajora Mychajla Drapatého.

Prečo to teda politická moc takto neurobila?

Ak ústava ponúka takéto čisté riešenie cez šéfa parlamentu, prečo sa napriek tomu rozhodli ohýbať právo a umelo predlžovať mandát Zelenskému? Dôvod nie je ústavný, ale čisto politický:

• Politická autorita vs. ústavná funkcia: Volodymyr Zelenskyj si od začiatku vojny vybudoval silnú osobnú značku a rešpekt u západných lídrov (ako je prezident USA či predstavitelia EÚ). Pre vládnu garnitúru bolo politicky neprijateľné vymeniť svetovo známu tvár za predsedu parlamentu (ktorým je Ruslan Stefančuk), ktorého svetová verejnosť a finančné trhy takmer nepoznajú. Obávali sa, že by to oslabilo pozíciu Ukrajiny pri vyjednávaní o zbraniach a pomoci. V podstate možno konštatovať, že ak by Západ trval na dodržaní ústavy na Ukrajine, tak by po skončení mandátu Zelenského vládol v súlade s ústavou po prevzatí prezidentských právomocí Predseda Verchovnej rady, a teda len postoj Západu drží Zelenského u moci.

Historické paralely: Keď demokracie odložili voľby

Odkladanie volieb bežným zákonom alebo dohodou politických strán bez priamej, explicitnej opory v ústave nie je vo svete novinkou. V dejinách moderných demokracií nájdeme viacero prípadov, kedy štáty v záujme vlastného prežitia alebo bezpečnosti občanov odsunuli volebné právo na vedľajšiu koľaj:

• Veľká Británia (Winston Churchill, 1940 – 1945): Britský parlament mal podľa zákona skončiť v roku 1940. Krajina však čelila brutálnemu nacistickému bombardovaniu a hrozbe invázie. Usporiadať voľby bolo nemysliteľné. Parlament preto obyčajným zákonom (Prolongation of Parliament Act) každý rok posunul termín volieb o ďalších 12 mesiacov. Winston Churchill tak viedol krajinu s predĺženým mandátom celých päť rokov vojny, pričom k voľbám došlo až po porážke Nemecka v roku 1945.

• Izrael (1948 a 1973): Prvé parlamentné voľby v novovzniknutom štáte Izrael sa mali konať v roku 1948, no kvôli prepuknutiu prvej arabsko-izraelskej vojny boli posunuté o rok. Podobná situácia nastala v roku 1973 počas Jomkipurskej vojny – parlament vtedy na základe celospoločenského konsenzu odložil riadne voľby o niekoľko mesiacov, kým sa stabilizoval front.

• Spojené štáty americké (Občianska vojna vs. 11. september): USA sú známe tým, že voľby nezrušili ani počas krvavej občianskej vojny v roku 1864. Avšak po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 štát New York okamžite odložil primárne voľby, ktoré mali prebiehať presne v ten istý deň. Hoci bounced o lokálny odklad, bol jasným dôkazom, že bezprostredné bezpečnostné riziko má prednosť pred volebnými procedúrami.

• Spojené kráľovstvo (Epidémia slintačky a krívačky, 2001): Dôvodom na odklad nemusí byť len vojna. V roku 2001 britský premiér Tony Blair odložil celoštátne komunálne voľby o mesiac kvôli masívnej epidémii slintačky a krívačky u dobytka. Dôvodom bolo riziko, že by farmári cestujúci k volebným urnám nekontrolovane šírili nákazu po krajine.

• Likvidácia opozície alebo eliminácia hrozby?

Otázniky vyvoláva aj predvojnový a vojnový vývoj v ukrajinskej politike. Po vypuknutí invázie bolo na Ukrajine zakázaných 11 politických strán. Najväčšou z nich bola pruská Opozičná platforma – Za život vedená Viktorom Medveščukom.

Zásahy voči Medvedčukovi pritom nezačali až s padajúcimi raketami. Už v roku 2021 bol obvinený z vlastizrady a uvrhnutý do domáceho väzenia (v roku 2022 bol nakoniec vymenený do Ruska za ukrajinských zajatcov). Pre Zelenského tábora išlo o legitímne čistenie štátu od piatej kolóny Kremla, pre kritikov o odstraňovanie nebezpečného politického konkurenta ešte v čase mieru. Dnes v ukrajinskom parlamente naďalej sedí legitímna pro-demokratická opozícia (ako strany Európska solidarita či Vlasť), ktorá Zelenského tvrdo kritizuje. Napriek tomu všetci títo lídri podpísali spoločné memorandum a zhodli sa, že krajina dočasne obetuje legálnu čistotu volieb, než aby riskovala vnútorný politický chaos a kolaps obrany štátu, vediac, že memorandum poslancov nemá tiež silu meniť ústavu, ide len o politický konsenzus. De facto aj de jure ide o protiprávny stav v nesúlade s ich ústavou, ale je dohodnutý celým parlamentom a teda je to právny kompromis.

Reality nad právom

Slepé trvanie na dodržiavaní ústavných lehôt uprostred existenčného boja je luxus, ktorý si žiadny štát čeliaci likvidácii nemôže dovoliť. Medzinárodné spoločenstvo a domáca politická scéna na Ukrajine neakceptujú súčasný stav preto, že by bol ukážkovo ústavne čistý. Akceptujú ho ako  logické východisko z reality, v ktorej by zorganizovanie volieb – s miliónmi utečencov, zničenou infraštruktúrou a vojakmi v zákopoch – znamenalo rozvrat štátu na striebornom podnose pre nepriateľa. Príklady Winstona Churchilla či povojnového Izraela pripomínajú, že v najťažších chvíľach dejín nestojí legitimita vodcu na nekompromisnom výklade chýbajúcich viet v ústave. Stojí na politickom konsenze, schopnosti udržať fungujúci štát a predovšetkým na tom, či kroky lídra smerujú k záchrane demokracie po vojne, alebo k budovaniu trvalej diktatúry. Rozhodnutie umelo predlžovať mandát vtedajšiemu prezidentovi prostredníctvom riadneho zákona (ktorý mal nižšiu právnu silu než ústava) tak nebolo ústavnou nevyhnutnosťou, ale čisto politickým rozhodnutím. Vládna moc sa z pragmatických, marketingových a diplomatických dôvodov obávala výmeny svetovo známej tváre v čase vojny, a preto pred ústavne čistým riešením radšej uprednostnila účelové ohýbanie zákonov.