Pohľad z bufetu

Vo verejnosti menej známe fakty o Sovietskom vpáde do Afganistanu, do ktorého ho vtiahli tajné operácie CIA a MI6 ukázali, ako ľahko sa psychologické operácie dajú využiť na oklamanie celej svetovej verejnosti. Rovnaký scenár bol po druhý krát použitý pri druhom napadnutí Iraku, kde rovnaká CIA a MI6 pripravili scenár, na základe ktorého sa oklamala verejná mienka sveta a zničil sa jeden zo štátov na ktorý ukázali prstom USA.

Henry Kissinger, bývalý poradca prezidentov USA  Dwight D. Eisenhowera, Johna F. Kennedyho a Lyndona B. Johnsona, ale do povedomia širšej verejnosti sa dostal až za Richarda Nixona, ktorý ho vymenoval za hlavného poradcu bezpečnosti USA.V roku 1973 sa stal ministrom zahraničia USA a v tom istom roku mu bola udelená Nobelova cena za mier. Mal na sovietsku vojnu v Afganistane (1979–1989) komplexný pohľad, ktorý reflektoval jeho realistický prístup k medzinárodnej politike.

Kissingerov pohľad na sovietsku inváziu do Afganistanu:

1. Sovietsky strategický omyl – Kissinger vnímal inváziu ako vážnu chybu Sovietskeho zväzu, ktorá ho uviedla do dlhodobého konfliktu, podobného americkému zapojeniu vo Vietname. Sovietska intervencia podľa neho prehĺbila ekonomické a politické problémy ZSSR.

2. Geopolitická príležitosť pre USA – Podporoval americkú podporu afganským mudžahedínom (vrátane tajnej pomoci prostredníctvom CIA) ako prostriedok na oslabenie Sovietskeho zväzu. Tento prístup zapadal do jeho širšej stratégie „obmedzovania“ (containment) sovietskeho vplyvu.

3. Nebezpečenstvo eskalácie – Kissinger varoval pred priamym americkým vojenským zásahom, aby sa zabránilo konfrontácii medzi superveľmocami. Uprednostňoval nepriamu podporu afganských povstalcov a diplomatický tlak.

4. Dlhodobé dôsledky – Upozorňoval, že destabilizácia Afganistanu môže viesť k trvalému chaosu, čo sa neskôr potvrdilo vzostupom Talibanu a teroristických skupín.

Historický kontext:

Sovietska invázia v roku 1979 bola pre Kissingera súčasťou širšej studenovojnovej dynamiky. Podporil Reaganovu politiku „rollbacku“ (vytláčania sovietskeho vplyvu), ale zároveň bol opatrný voči prílišnej militarizácii konfliktu.

Kissingerova analýza sa neskôr preukázala ako presná – vojna sa stala pre ZSSR nákladnou a prispela k jeho rozpadu v roku 1991. Zároveň však nepredvídal, že podpora islamistických skupín (ako bola napr. budúca Al-Káida) môže viesť k novým hrozbám.

Áno, Sovietsky zväz si v Afganistane prežil svoju vlastnú „vietnamskú“ skúsenosť – dlhý, vyčerpávajúci a nakoniec prehraný konflikt, ktorý výrazne prispel k jeho rozpadu. Ako to celé fungovalo a akú úlohu v tom zohrali USA?

Prečo sa Afganistan stal pre ZSSR „Vietnamom“?

1. Partizánska vojna – Afganskí mudžahedíni (podporovaní USA, Pakistanom a Saudskou Arábiou) použili guerillovú taktiku v hornatom teréne, čo bolo pre konvenčnú sovietsku armádu ťažko zvládnuteľné.

2. Finančná a morálna kríza – Sovietsky zväz míňal ročne miliardy dolárov na vojnu, čo zhoršovalo už tak zlú ekonomickú situáciu.

3. Medzinárodná izolácia – ZSSR čelil odsúdeniu OSN, bojkotu Olympiády 1980 a stratil vplyv v Tretom svete.

4. Domáce odmietnutie vojny – Sovietska verejnosť postupne vnímała vojnu ako nezmyselnú, podobne ako Američania Vietnam.

Ako USA „pomohli“ ZSSR dostať sa do pasce?

Reaganova administratíva (s podporou Kissingera a ďalších) realizovala operáciu Cyclone – tajný program CIA na vyzbrojovanie mudžahedínov:

• Zbraně: Strely Stinger (ničili sovietske helikoptéry), mínomety, pušky AK-47.

• Peniazé: Miliardy dolárov cez Pakistan (ISI).

• Výcvik: Mudžahedíni sa učili sabotážam a guerillovej taktike.

Bola to úspešná stratégia?

Áno, mala výsostne pozitívny ale aj negatívny efekt.
✔️ Sovietsky zväz sa v roku 1989 stiahol – čo prispelo k jeho kolapsu v roku 1991.
✔️ USA oslabili hlavného rivala bez vlastných strát a bojom na cudzom území za použitia cudzích obetí.
Negatívum- podpora islamistov (vrátane Osamu bin Ladina) neskôr viedla k 9/11 a uchopenia moci Talibanu v Avganistane, ako aj zrodu ISIL a ISIS, teda organizácií bojujúcich za Islamský štát. .

Kissinger podporoval realistický prístup:

• „Nech si ZSSR uviazne v Afganistane“ – vojna mala byť pre nich čo najnáročnejšia.

• Varoval však pred prílišnou podporou radikálov (čo sa neskôr ukázalo ako problém).

Zhrnutie:
Ani nie tak „museli sme“, skôr „mohli sme – a bolo to účinné“. Sovietsky Vietnam v Afganistane bol pre USA geopolitickou výhrou, so tragickými vedľajšími efektmi.

Zbigniew Brzezinski, poradca pre národnú bezpečnosť prezidenta Jimmyho Cartera, otvorene priznal, že USA zámerne podnecovali konflikt v Afganistane, aby Sovietsky zväz uviedli do nákladnej a destabilizujúcej vojny – ich vlastného „Vietnamu“.

Čo presne Brzezinski povedal?

V roku 1998 v rozhovore pre Le Nouvel Observateur priznal:

„Nie je pravda, že sme Sovietsky zväz do Afganistanu vlákali. Ale úmyselne sme zvýšili pravdepodobnosť, že tam vojdu.“

V roku 1979 (mesiace pred sovietskou inváziou) podpísal Carter tajnú direktívu (PD-59), ktorá schválila podporu mudžahedínom. Cieľom bolo:

1. Vytvoriť pre ZSSR nákladnú vojnu – aby sa ekonomicky a politicky vyčerpal.

2. Zasiahnuť do „sovietskej sféry vplyvu“ – Afganistan bol pre ZSSR strategickým územím (hranica s Pakistanom a Blízkym východom).

Ako USA „nastražili pasce“?

Operácia Cyclone (CIA) – už od júla 1979 (5 mesiacov pred inváziou) začali trénovať a vyzbrojovať mudžahedínov. Operácia Cyclone bol kódový názov pre program Ústrednej spravodajskej služby Spojených štátov ( CIA) na vyzbrojovanie a financovanie afganských mudžahedínov v Afganistane v rokoch 1979 až 1992, pred a počas vojenskej intervencie ZSSR na podporu Afganskej demokratickej republiky . Mudžahedínov podporovala aj britská MI6 , ktorá viedla svoje vlastné samostatné tajné akcie . Program sa výrazne priklonil k podpore militantných islamských skupín, vrátane skupín s džihádistickými väzbami. Financovanie sa oficiálne začalo s 695 000 dolármi v polovici roku 1979, dramaticky sa zvýšilo na 20 – 30 miliónov dolárov ročne v roku 1980 a v roku 1987 vzrástlo na 630 miliónov dolárov ročne. Po všeobecnom povstaní v apríli 1979 bol Taraki v septembri zosadený rivalom Khalq Hafizullah Aminom. V máji 1979 sa americkí predstavitelia tajne začali stretávať s vodcami povstalcov prostredníctvom kontaktov pakistanskej vlády. Agent CIA ( naverbovaný počas štúdia na Kolumbijskej univerzite) Amín zosadil v septembri 1979 Tarakiho, a následne ho dal zabiť. Toto viedlo napokon k vpádu vojsk ZSSR do Afganistanu na konci decembra 1979, zvrhli Amína a dosadili svojho Babraka Karmala.

• Podpora cez Pakistan (ISI) – zbrane (vrátane neskorších Stingerov), peniaze a výcvik prúdili cez islamabádske služby.

• Propagandistická vojna – Brzezinski presadzoval zobrazenie konfliktu ako „boja za slobodu“ (čo neskôr pomohlo Reaganovi získať moslimský svet proti ZSSR).

Mal Brzezinski výčitky?

V tom istom rozhovore (1998) sa pýtali, či ľutuje podporu islamistov (vrátane budúcich teroristov). Jeho odpoveď bola bez výčitiek:

„Čo je dôležitejšie v dejinách? Taliban alebo pád Sovietskeho impéria? Povstaleckí moslimovia alebo oslobodenie strednej Európy a koniec Studenej vojny?“

Dlhodobé dôsledky

• Pre ZSSR: Skutočne to bol „ich Vietnam“ – 15 000 mŕtvych, ekonomická kríza, strata prestíže.

• Pre USA: Víťazstvo v Studenej vojne, ale nepriama podpora budúceho Talibanu a Al-Káidy.

• Pre Afganistan: Občianska vojna, chaos a nástup islamistov.

Bolo to morálne?

Brzezinski a Kissinger to videli ako realpolitik – cieľ (zničenie ZSSR) ospravedlňoval prostriedky. Kritici tvrdia, že krátkodobý zisk prispel k destabilizácii Blízkeho východu.

Zhrnutie:
Brzezinski sa nehanbil priznať, že USA zámerne „nalákali“ ZSSR do Afganistanu. Bola to súčasť širšej stratégie na oslabenie rivala – a fungovalo to. Cena? Iná krízu, ktorá vypukla o 20 rokov neskôr… Video v ktorom Brzezinski priznáva rolu USA v príprave podmienok pre vpád ZSSR do Afganistanu.

https://youtube.com/shorts/86LyRk4KN4A?si=AuimymoKHQsKSQ5d

Paralely medzi Sovietskym a Americkým fiaskom

• Sovietska invázia (1979–1989) → skončila ústupom ZSSR, občianskou vojnou a nástupom Talibanu., napokon rozpadom ZSSR v roku 1991.

• Americká vojna (2001–2021) → skončila odchodom USA a opätovným prevzatím moci Talibanom. A chaotickým ústupom síl USA z Afganistanu v auguste 2021 z dôvodu už pripraveného vojenského konfliktu na Ukrajine.

Znova bol použitý rovnaký model prípravy svetovej verejnej mienky a všetkých podmienok pre vpád Ruska na Ukrajinu. ( medzi tým v Iraku,Líbyi, Sýrii,…) Teraz nie je možné ešte verejne hodnotiť všetky súvislosti oboch revolúcií Oranžovej v roku 2004 a Majdanu z roku 2013/14. Obe akcie sú vydávané ako vôľa ukrajinského ľudu, no nesú presný rukopis CIA a jej príprav revolúcií. Kým tá z roku 2004 nebola dotiahnutá do konca a vrátili sa následnými slobodnými voľbami proruskí predstavitelia k moci, tak Majdan bol dôslednejší a priniesol obety na životoch zo strán polície aj demonštrantov po zásahu „neznámych ostreľovačov“. To zabezpečilo spoľahlivý pád zriadenia a začiatok občianskej vojny na Ukrajine. Tá vyústila napokon do vojny s Ruskom, ktorému boli vytvorené všetky podmienky, aby muselo napadnúť svojho suseda rovnako ako v Afganistane 1978.

Toto napokon priznala nová administratíva Trumpa, ktorá to nazvala Bidenovou proxi vojnou USA- Rusko. Znova ako v Afganistane použili USA cudzie územie a cudzie životy na boj proti Rusku, vtedy ZSSR. Aj ciele sú rovnaké, ekonomické oslabenie globálneho protivníka s cieľom jeho rozpadu a ovládnutie jeho zdrojov. Takto totiž po páde ZSSR ovládli americké firmy ruskú ekonomiku a hrou na priateľa sčasti aj ruské prírodné rezurzy.

    Dôchodkom Jeľcina toto všetko pomaličky začalo končiť a bolo treba zabezpečiť pád protivníka inou , horúcou konfrontáciou. Rusko zasa padlo do pasce a v rozpore s medzinárodným právom vniklo na územie suseda. Dôvody v Afganistane na pomoc novému vodcovi, v Ukrajine na ochranu rusko jazyčného obyvateľstva. Rovnaké metódy, rovnako krvavá vojna… Trump z nej chce vycúvať lebo vidí, že cieľ sa nepodarilo dosiahnuť, v prípade pokračovania hrozí celosvetový nukleárny konflikt. EU zasa chce vojnu preťahovať aby zdržala odchod vojsk USA z Európy, lebo ich prítomnosťou a pomocou Ukrajine šetria Francúzi, Briti aj Nemci obrovské finančné prostriedky. Takže teraz robia všetko pre to, aby sa horúca fáza konfliktu preťahovala, čo stojí veľa ľudských životov na oboch stranách. Rus nemá kam ustúpiť ako to urobil v Afganistane, teraz bojuje o samotnú podstatu svojej budúcej existencie. Otázka teda znie, presadí Trump svoju víziu napriek odporu spojencov z Európy? Najväčším žobrákom zostane v každom prípade Ukrajina, ktorá utrpela nevyčísliteľné materiálne škody na zničenej infraštruktúre, domoch a ľudských životoch. Stala sa rovnako ako Afganistan bojiskom, kde sa nevedie jej vojna, hoci propaganda sa nás snaží presvedčiť o opaku. Verím, že sa to skončí už v roku 2025 bez prechodu na iné územia. Podmienky prímeria a napokon mieru budú hlavne pre Ukrajinu veľmi bolestivé. Napokon politickým pôsobením v budúcnosti môžu dosiahnuť omnoho viac ako teraz v boji.