Pohľad z bufetu

Aby sme lepšie pochopili čo sa deje teraz na Ukrajine, musíme sa vrátiť hlboko pred druhú svetovú vojnu, do čias Ruského ťaženia spojených Európskych vojsk pod Napoleonom 1812-13. Z dejepisu registrujeme ako hlavného strojcu ruského víťazstva Kutuzova, no nebyť žiarivej hviezdy mladého pruského stratéga Carla von Clausewitza ( 1780-1831) by sa ten úspech pravdepodobne nedostavil.

Jeho vetu „vojna je pokračovaním politiky , inými násilnými prostriedkami pozná skoro každý. Ale : „ Bojovať nesmieme za územný zisk, ale pre zničenie nepriateľa, aby jeho pozostatky bezpodmienečne uspokojili našu vôľu víťaza vo vojne“ už pozná len málokto. Tento pruský stratég a dôstojník bojoval najskôr proti Napoleonovi, po porážke Pruska sa pridal k Rusom. Bol hlavným strojcom stratégie, ktorá im pomohla vyhnať Napoleonské vojská z Ruska.

Francúzske vojská, ktoré sa zhromaždili k vpádu do Ruska dňa 24. mája 1812, mali podľa mnohých odhadov od 439 000 mužov( bojových jednotiek) do 680 000 mužov (započítané aj jednotky v tyle), najpravdepodobnejší údaj je ale dnes 675 000 mužov.

125 000 Francúzov
337 700 Nemcov a Holanďanov
95 000 Poliakov
35 000 Rakúšanov
30 000 Talianov
20 000 Prusov
15 000 Švajčiarov
9 800 Dánov a Nórov
4 000 Portugalcov
3 500 Chorvátov
Sily boli rozdelené do XI. peších zborov a jedného jazdeckého. V celej armáde bolo len okolo 150 000 rodených Francúzov, zvyšok armády tvorili zbory vazalských štátov. Celý jeden zbor dala dohromady saská armáda a tiež talianska, jeden zbor dali dohromady jednotky Rýnskeho spolku, teda Bavori, Vestfálci, Württemberčania atp. Po rôznych zboroch boli rozmiestnené aj poľské jednotky. Zaujímavú výnimku v armáde tvoril expedičný zbor rakúskej armády (30 000 mužov), ktorý niesol honosný názov 1. rakúsky zbor a ako jedinému v celej armáde mu nevelil Francúz, ale rakúsky diplomat a podmaršál Karel Filip Schwarzenberg. Pruská armáda o sile 20 000 mužov bola začlenená pod velenie maršala MacDonalda, ale vo velení zboru bol zároveň pruský generál Ludwig Johann Yorck.

Proti tejto Európskej koalícii stáli Ruské sily, ktoré boji posilnené po uzatvorení mieru s Osmanskou ríšou v roku 1812 aj o južné zbory. Sily, stojace proti francúzskemu vojsku ku dňu 24. mája 1812 na ruskej strane mali cca maximálne 200 000 mužov( 120 000 v bojových jednotkách). Vrchným veliteľom bol oficiálne cár Alexander I., ale v skutočnosti velil Michail Bogdanovič Barclay de Tolly. Ten mal podriadené 3 armádne zoskupenia:

1. západná armáda, ktorej velil on sám

2. západná armáda pod velením kniežaťa Bagrationa

Záložná (južná) armáda pod velením generála Tormasova

Celé ruské vojsko bolo postavené na línii dlhej 200 kilometrov proti Francúzom. Najsevernejšiemu zoskupeniu, 1. západnej armáde, velil Barclay de Tolly, ktorý stal priamo proti Napoleonovmu jadru. Pod jeho zoskupením, pre Rusov v centrálnej pozícii, pre Francúzov v južnej, stál knieža Bagration a kozácke odrady. Ešte južnejšie, pri meste Luck, stála záložná armáda Tormasova, ktorá tu kryla obilné polia na ukrajinskom území.

Ruský plán, ktorý pôvodne navrhoval Karl Ludwig von Phul as ktorým súhlasil aj cár, počítal s tým, že Barclayova armáda trochu ustúpi do opevneného ležania pri meste Drissa, kde ich Napoleon obkľúči, potom jeho obkľúčia zvyšné ruské vojská a rozdrvia ho.

Vtedajšia poučka znela: „ ak má nepriateľ viac ako dvojnásobnú prevahu, nesmieš s ním vstúpiť do boja a ustúp.“ Rusi vidiac viac ako trojnásobnú prevahu Napoleona napokon ustúpili z pozícií DRISSA a začala sa taktika na“ UŤAHANIE NEPRIATEĽA.“ Spojené vojská museli postupovať krajinou bez boja a so zlou stravou, bez poriadneho jedla pre kone aj ľudí. Začali zdravotné problémy a prišli veľké straty. Dva a pol mesiaca postupu do hĺbky Ruska zmenšilo Napoleonovu armádu na polovicu. Rusi sa vyhli aj boju pri Vjazme, velenie sa rozhádalo a tak Alexander I. určil za hlavného veliteľa Kutuzova. Ten zvolil Borodino za územie na ktorom sa odohrá bitka. Domáce vojsko bolo v lepšej kondícii, nepriateľ bol unavený dlhým postupom a zdecimovaný chorobami. Počty boli skoro vyrovnané vďaka taktike „ UŤAHANIA NEPRIATEĽA“.Bitka prebehla 7. septembra 1812, na konci dňa francúzske vojská ustúpili na východzie pozície. Na druhý deň, ruské vojská ustúpili od Borodina lebo utrpeli tiež veľké straty a ponechali Napoleonovi aj Moskvu. V tej vypukol veľký požiar a široko ďaleko nebolo nič, čím by mohli Francúzi nakŕmiť svoju armádu. Rusi utáborení v Taurine neprijali 5. októbra Napoleonov návrh na prímerie ani mier, následne vyhrali dve menšie bitky 18.10.1812 pri Taurine a 24.10. pri Malojaroslavke. Európske vojská sa otočili opustili Moskvu a ustúpili k Smolensku. Počas ústupu ich Rusi napádali a ničili, 14. decembra 1812 odišli za Ruskú hranicu v počte asi 10 000 bojaschopných mužov a do 70 000 väčšinou chorých a zmrzačených vojakov aj s tylovým zabezpečením. Z 680 000 armády zostali len trosky.

       Na začiatku vojenských operácií na Ukrajine mala Ukrajina asi 300 tisícovú armádu, Rusko použilo asi 150 tisíc a 50 tisíc záloh na prvé rotácie síl. Z daných počtov jasne vyplýva, že v žiadnom prípade nebolo cieľom obsadiť celé územie Ukrajiny a už vôbec nie za SEDEM dní, ako hlása naša propaganda. Rusi dobre vedia že nebojujú len proti Ukrajine ale aj proti EU a USA- aliancii NATO. Preto sa rozhodli znova použiť taktiku UŤAHANIA nepriateľa, k čomu sme im do značnej miery embargom na ich plyn a ropu dopomohli aj my. Ceny u nás vzrástli skokovo, ťažoba konfliktu tým zasiahla aj civilné obyvateľstvo a morálna podpora Ukrajine vo všeobecnosti v národoch slabne, zostáva silná už len v prehláseniach politikov. Vlečúcim sa konfliktom vyprázdnili vojenské sklady členských štátov NATO, od zbraní aj munície. Napriek dodávkam z celého sveta, majú rusi prevahu v zbraniach na frontovej línii minimálne 2:1 a v delostreleckých granátoch a letectve viac ako 10:1. Propaganda vykrikovala v marci 2022 že rusom dochádza presná munícia a o chvíľku nebudú mať čím bojovať. Sme o dva roky ďalej a ich prevaha na bojisku .narastá. USA pozastavili masívnu pomoc, EU pomoc 20 miliárd nestačí. Línia dotyku je skoro 1200 km a letná ofenzíva Kyjeva v podstate nič nepriniesla. Rusi ako v 1812 tom roku ustúpili všade tam, kde by nemohli ničiť nepriateľa a hrozili im ich vlastné veľké straty, ( od Chersonu, či Charkova) zakopali sa na „Surovkinovej línii“, z ktorej teraz na jar začali pomaličky postupovať smer západ. Veľký prielom sa nekoná, no všetko je zamerané na čo najväčšie zničenie techniky a živej sily nepriateľa. A poučka „Bojovať nesmieme za územný zisk, ale pre zničenie nepriateľa, aby jeho pozostatky bezpodmienečne uspokojili našu vôľu víťaza vo vojne“ od Von Clausewitza sa ukazuje v plnej sile, bohužiaľ v prospech Ruska. Príklad Slovenska hovorí jasnou rečou. Muničné sklady prázdne, vrtuľníky, bojové lietadlá, tanky aj bojové vozidlá s PVO sú na Ukrajine, väčšinou zničené, nám nezostalo nič a príchod novej techniky v dohľade 2 až 10 rokov. Podobne to je v okolitých krajinách východného krídla NATO. Propaganda sa snaží pomalý ruský postup vydávať za náš úspech, no asi bude opak pravdou. ČAS HRÁ V PROSPECH NEPRIATEĽA UKRAJINY…. Obe strany hlásia iba straty protivníka, každá okolo 450 tisíc, zdroje z Ruska hovoria, že ich straty sú tretinové ako ukrajinské, Kyjev hlási pravý opak. Teraz hroziaci konflikt Izrael -Irán ešte viac oslabí medzinárodnú pomoc sústredenú výhradne Ukrajine.

      Konečne by sa mal niekto zamyslieť a začať seriózne uvažovať o mierových rokovaniach. Detinské výkriky, „rus vráť sa domov“ nie sú serióznou úvahou. ( týmto nepodporujem Kremeľ a neželám si akceptovať územné zisky Ruska! Len konštatujem zrejmý fakt o detinskosti takých vyjadrení)Turecko v týchto dňoch prišlo s návrhom na urovnanie konfliktu na Ukrajine, ktorý predpokladá dohodu dočasnej hranice podľa línií súčasného frontu a následne referenda v roku 2040. Jeho podstatou je „zmrazenie“ konfliktu na nasledujúcich pätnásť rokov. Deje sa tak za situácie, keď ruské vojská na vojnovom fronte síce pomaly, ale iste postupujú, zatiaľ čo ukrajinskí obrancovia čeliaci nedostatku munície i vojakov strácajú pôdu pod nohami. Žiadna mierová konferencia bez účasti Ruska nemôže viesť k prímeriu ani mieru, to musí byť jasné každému, napriek tomu tak nekonáme a správame sa neustále vysoko iracionálne.

14.4.2024 zdanlivo nesúvisiaca správa, no s hlbokým presahom aj pre daný konflikt je, že nemecký kancelár Olaf Scholz pricestoval do Čchung-čchingu a začal svoju veľmi očakávanú návštevu Číny, svoju druhú od nástupu do úradu. Podľa itinerára, ktorý oznámila nemecká kancelária, Scholz navštívi Chongqing, Šanghaj a Peking o tri dni. Toto je zároveň jeho najdlhšia cesta kancelára. Od ukážky itinerára, cez tvrdú súťaž medzi nemeckými spoločnosťami o „palubný lístok“ na vstup do delegácie, až po špekulácie a debaty o témach a dopadoch cesty, táto návšteva si získala veľkú pozornosť a výklad zo strany verejnosti. dvoch krajín a sveta, čo je pomerne zriedkavé.

Dôvod súvisí s kľúčovou pozíciou Číny a Nemecka ako druhej a tretej najväčšej ekonomiky sveta v súčasnej meniacej sa medzinárodnej situácii, ako aj s veľkou pozornosťou verejnosti na to, aký vplyv bude mať táto návšteva na Čínu a Nemecko. dokonca aj vzťahy medzi Čínou a EÚ.

Myslím si, že územie Slovenska a naša sprostredkovateľská rola, by bolo pre mierovú konferenciu tou správnou voľbou. Len nabrať odvahu a prestať sa osočovať že tu je niekto provojnový či prokremeľský.