Pohľad z bufetu

Vo svete vidíme neustále viac prípadov, keď po parlamentných voľbách nie je nikto schopný zostaviť vládu, alebo zostaví vládu tak nestabilnú že sa rozpadne do roka či roka a pol. Najčerstvejšie prípady sú v Izraeli, kde po pol roku opakujú voľby, lebo víťazstvo jedného bolo tak tesné, že sa mu za 6 mesiacov nepodarilo získať pre svoju vládu podporu v parlamente. Opakované voľby v tomto týždni dopadli rovnako, rozdiel medzi dvoma lídrami je miniatúrny, JEDINÉ kreslo v parlamente. Španielsko má ten istý problém, v Taliansku Salvini po voľbách 4. marca 2018 nezostavil vládu a tak prišla na rad iná strana, ktorá ju síce zostavila, no či vydrží viac ako rok a pol je veľmi otázne.  Už teraz v septembri  2019 sú pred predčasnými voľbami. Belgicko je  štát, kde nemajú vládu veľmi často aj niekoľko rokov a stále balansujú na hrane rozpadu.

U nás nie sme v takejto situácii výnimkou. Smer padá neustále, z nad 40 na terajších 20%, hoci jeho voličská základňa je polovičná ako v dobách najväčšej slávy, stále vedie v prieskumoch preferencií . Hlavná opozičná strana , ktorou bolo Dzurindove SDKU sa prepadla v prepadlisku dejín už v roku 2012. Nový oponent, ktorý sa pasoval za lídra opozície SaS na čele so Sulíkom, sa zmieta v rozpoltenosti, hoci ešte pred týždňom deklaroval „ komunistickú nerozdielnu jednotu“. Hneď po skončení mimoriadneho snemu to však vybuchlo a strana sa potáca nad priepasťou rozpoltenia. Jedno delenie už prežila, vtedy odišlo ekonomické krídlo, ktoré nesúhlasilo  s odklonom Sulíka od prvotných princípov strany. Most Bélu sa rozpadá, ako ten v Janove v auguste 2018, dlhodobo je pod prahom zvoliteľnosti 5%, fúzia s SMK do koalície nevyšla, a tak budeme mať po voľbách pravdepodobne parlament bez zástupcov najväčšej menšiny. Truban a jeho „Progresívci“ stagnujú, ich razantný nástup po vyhratých prezidentských voľbách akosi ochabol. To vyhovuje výsmechu našej politickej scény multisamcovi , ktorý si na výsmech všetkému pomenoval stranu „ Sme rodina“. On čo má 10 žien s viac ako dieťaťom na matku svojim „moslimským“ spôsobom predstavy rodiny oblbuje voličky, ktoré sú v nádeji, že ten pluk jeho „mamičiek“ sa rozrastie práve o nich. SNS s „lingvistom“ na svojom čele by potrebovalo dekóder, aby vôbec pochopilo, čo vlastne ich kapitáň chce. Stagnuje a má skoro nulový koaličný potenciál rovnako ako Smer či OĽaNO. To sa v podstate vyčlenilo voči všetkým, lebo jeho koaličné podmienky nespĺňa žiadna z opozičných, či nebodaj koaličných strán. Ak berieme za fakt, že s šedohnedým neonacistom nepôjde nik, tak nemá kto po budúcich voľbách postaviť funkčnú stabilnú vládu. Žaludi ex-prezidenta Kisku  nemajú tak rýchly štart, ako si ich líder predstavoval. Naviac budú brať len Trubanovcom či OLaŇákom, maximálne niečo Hlinovej KDH. Práve KDH vyzerá, že bude konečne po dlhej výluke v parlamente. No ani ono so svojim minimom kresiel asi nezabezpečí žiadnu stabilitu.

Posúďte sami, ak by boli voľby na konci augusta, tak by podľa prieskumov dopadli nasledovne: Prepočet na kreslá v Národnej rade SR: SMER-SD (36), koalícia strán Progresívne Slovensko a SPOLU – občianska demokracia (26), Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (20), SaS (14), KDH (12), SNS (12), Sme rodina – Boris Kollár (11), OĽANO (10), Za ľudí (9). ( FOCUS) Na scénu príde ešte Druckerova „Dobrá voľba“ ktorá zhromažďuje odídencov odvšadiaľ( Cséfalvayová, Kurilovská, Kočan, Gállová či neberte nám markízu Ghanamová) . Poberie po percentíčku asi všetkým, no myslím že prah zvoliteľnosti ak prekročí, tak o pol % so ziskom maximálne 9 mandátov. Takže súčet 76 by sa mohol pohnúť na 78 a v prípade príklonu k Smeru na 73. Stále je to PATOVÁ situácia.

Tak a teraz mi ukážte stabilnú novú koalíciu aspoň s 80timi mandátmi. 76 a to by sa museli spojiť všetci PSS,SaS,KDH,SRod,OĽaNO,ZL…. SaS spoluprácu so všetkými vylúčila.. Čisto teoreticky Smer+ KDH+SNS+SRod=36+12+12+11=71

Ako vyjsť z tohto patu? Jednoducho prijať zákon( aby rozpracoval a spresnil, to čo je v ústave ) kedy sa môže postaviť úradnícka vláda menovaná prezidentom. Môj návrh by bol jednoduchý. Prezident vymenuje volebného lídra víťaza volieb  za premiéra do  5 dní od vyhlásenia výsledkov volieb. Premiér predloží prezidentovi zostavenú vládu do 20 dní od svojho menovania. Ak vymenovaný premiér  a vláda nezíska do 30 dní od vymenovania vlády dôveru v parlamente, berie sa mu právo zostaviť vládu a menuje sa líder strany druhej  v poradí. Ak  pri rovnakých termínoch  jeho vláda nezískala dôveru v parlamente, tak by sa neopakovali voľby ale došlo by k zostaveniu „úradníckej vlády“ na celé volebné obdobie bez schvaľovania parlamentom, tá by bola menovaná prezidentom. Poverenie niekoho rokovaniami o zostavení vlády nemá oporu v našej ústave. Tam prezident  podľa paragrafu 102 písmena g) vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky, nič viac a nič menej. Žiadne dočasné poverenie v ústave neexistuje.  Stúpla by vážnosť prezidentského úradu, neboli by sme rukojemníkmi politických hrátok straníckych lídrov.  Úradnícka vláda by nesmela mať vo svojom strede  žiadneho predstaviteľa( predsedov, podpredsedov či členov predsedníctva) zo žiadnej politickej strany, spravovala by krajinu a bolo by úplne jedno či by presadila  nejaké nové zákony( predpoklad ich neschválenia by bol vysoký)  alebo nie. Veď nič svetoborného sa v novelách nemení a 4 roky by sme prežili. Týmto by sme donútili politikov ku kooperácii a zabránili bezhlavému politikárčeniu. Neexistovala by doba viac ako 5 dní, kedy nie je nikto menovaný premiérom ale je len poverený rokovaniami o zostavení vlády. Ak by parlament nedokázal prijať zákony navrhnuté vládou či poslancami ani po treťom čítaní , plat poslancov by sa krátil na polovičku do konca volebného obdobia. Tým by sa zabránilo navrhovaniu vopred stratených a nepriechodných zákonov a donútili by sa ku kompromisom pri úpravách návrhov potrebných zákonov.

Najlepšie by bolo zrušenie politických strán  a zmena volebného zákona na voľbu osobností za volebné obvody a nie politických nominantov.  No toho sa nikdy nedožijeme. Požijeme a uvidíme…