Pohľad z bufetu

Počas preškolenia na MiG-29, keď sa konečne dohodla cena za celý kontrakt aj s dodávkou lietadiel ako odpis z ruského dlhu voči Československu, (Ich cena bola pravdepodobne na úrovni 5 mil USD, kurz 1991 26Kčs /1USD, lebo cena pri delení o tri roky sa pohybovala od 65mil Kčs do 106mil Kčs podľa náletu hodín) Cena pri nákupe z deblokácie 1995 bola na úrovni 21,5 mil USD za kus,už nie bratovi) sme konečne začali mať s domácimi šéfmi nášho kurzu lepšie vzťahy. Podrobnejšie to popísal pán Václav Vašek, šéf kurzu z našej strany vo svojej knihe. Pracovný pobyt v Stancii Lugovaja( foto)nám napokon spestrili aj kultúrou.Dostali sme zrazu dva výlety, jeden do asi 100 km vzdialeného Džambulu, veľkomesta z ktorého som si zapamätal len veľký rybacinou smrdiaci trh, plný exotického korenia, ovocia a hlavne toho zápachu. Ba ešte jednu vec. V Stancii Lugovaja sme čakali na medzimestský autobus, ktorý podľa nás musel ísť z východzej stanice do konečnej aj niekoľko týždňov. To sme si pomysleli, keď asi s pol hodinovým meškaním pristál na dedinskej zastávke veľký expres, ktorý nás mal transportovať o zastávku ďalej- 100 km. Vystúpil totiž šofér podivného stredoázijského vzhľadu v prešívanom kabáte a s bradou po pás. Okamžite sme pochopili, že jeho linka je ukrutne dlhá a na začiatku pri nástupe bol do hladka oholený… To boli totiž rozmery vtedajšieho  ZSSR.

Druhý niekoľkodňový výlet sme absolvovali  z dnešného Biškeku ( Frunze) do krásneho vtedy hlavného mesta Kazachstanu Alma-Aty.( Almaty dnes) Mali novučičké obrovské autobusové nádražie s krásnou svetlou presklenou budovou a asi šesťdesiatimi nástupišťami. Cesta bola vari 300km dlhá, vravím si, bež na záchod, lebo pár hodín nebude kde. Vbehnem do velikánskej novučkej budovy obzerám sa a nikde nevidím záchranný nápis Туалет- Мужчины a tak smerujú moje kroky k neodmysliteľnej súčasti všetkých verejných budov v bývalom Zväze.. teda k bábuške s červenou páskou na rukáve a nadpisom dežurnyj. „Devočka  poraďte prosím, kde  máte toalety?“ „ jáj mladý človek, to musíte von, tu ich ešte neotvorili. Prídete pred budovu, tam sa dáte doľava a za posledným nástupišťom uvidíte budovu, tak tam… Na začiatku sa mi chcelo len preventívne, no keď som vyšiel pred budovu a zbadal asi 30 nástupíšť vľavo, na budovu som ani nedovidel, tak sa môj krok zrýchlil. Konečne dochádzam k poslednému nástupišťu a za ním vidím nízku, prízemnú drevenú zrubovú budovu, kde v strede steny  bola vpravo smerujúca šípka s nápisom, ktorý som tak túžobne hľadal…. Мужчины – páni. To sa mi chcelo celkom už dosť. Rýchlo otvorím dvere a zostal som ako obarený. Dovtedy som nič podobné ako komunálne, teda spoločné toalety nikdy nevidel. Vždy to malo aspoň aké také súkromie.. Tu som zočil štyri vedľa seba rozpoložené diery v drevenej podlahe, na troch už čupeli v podrepe chlapíci a čítali noviny. Tu som pochopil, prečo je ten národ silný v skokanských disciplínach. Nebolo čo riešiť, spustil som gate a čupol som nad posledný voľný otvor. Všetci samozrejme zbadali, že nemám červené trenírky ako oni , ale slipy, okamžite pootočili hlavy ku mne s otázkou v očiach -ako si poradíš cudzinec?

Bolo mi to vcelku nepríjemné, rýchlo som zamieril odbombardoval a už som vstával. Vzal som si zo zeme položenú tašku , keď som vtom zistil, že som nedočural….. Otočím sa, že to napravím, no chyba lávky. Nad mojim otvorom už čupel ďalší „spotrebiteľ“ a ja som nemal žiaden voľný. Odchod autobusu sa blížil, v panike pozerám po miestnosti a v tom mi padnú oči na dosku pribitú asi pod 45 stupňovým uhlom k stene oproti dieram. Okamžite som to vyhodnotil ako u nás bývali sem tam tie plechové žľaby, presne to čo potrebujem na malú…. Spokojne sa rozkročím a začnem hasiť… kauf … som hrdý že všetko stíham, začnem sa zapínať, keď tu vojde do miestnosti pánko s klobúčikom, kufríkom a dáždnikom. Pozdraví, všetci odkývu hlavami vezme kufrík aj dáždnik a položí na tú zatlčenú dosku do steny.. PÁNI.. v živote som sa viac nehanbil ako vtedy. Nik mi nič nepovedal, len čumeli s otvorenými ústami ako som im ocikal ich odkladaciu poličku, ktorú som ja v dobrej viere vyhodnotil ako žľab práve pre túto činnosť.

Ani som sa na nich nepozrel a s polohlasným zamumlaním miesto pozdravu som vybehol z danej miestnosti. Autobus už čakal len na mňa a vyrazili sme smer Alma Ata.  Toto mesto pod krásnym vysokohorským areálom zimných športov MEDEO kde sa teraz v roku 2017 konala zimná univerziáda nás prekvapilo čistotou, širokými ulicami , dobrým hotelom a hlavne pamiatkou, dreveným pestrofarebným kostolíkom, ktorý jediný prežil veľké zemetrasenie v roku 1911 bez ujmy. Bolo vidno na poriadku a čistote, že v Kazachstane a jeho vtedajšom hlavnom meste je  sústredená nemecká menšina, ktorá dosiahla viac ako milión obyvateľov. To som ešte netušil, že práve v tomto meste si odležím asi dva najťažšie mesiace svojho života.. ( foto- pivko na Medeu k šašliku , Medeo nad Alma Atou)