Pohľad z bufetu

Videl som v šere ulice blikať nápis „ Kniha ako dar“  prišiel som bližšie a v podtitule stálo „Slobodný otrok“. Nevedel som presne, koho tým autor môže myslieť, no hneď ma napadol politický román o našej neutešenej súčasnosti ranného hyenystického kapitalizmu, kde mafia prerástla v politiku,  trvajúceho už 25 rokov.  Z ampliónu tíško znela pieseň… Tlaková níž, mrholilo a v kútoch ulice sa povaľovala vyliezajúca biela smogová hmla.

Nikoho tu nezaujímajú „ Názor, postoje a kritika, nie je na škodu k lepšiemu.“ obyčajných ľudí, pre ktorých sa od revolučného roku 1989 nič až tak svetoborné nezmenilo. Môžu slobodne cestovať, ak by na to mali, môžu sa slobodne vyjadriť, no je to úplne zbytočné. Prežívajú od výplaty k výplate , nedôstojne s nimi zametajú úradníci, politici ich potrebujú len pred voľbami.  Ich rozhodnutie má váhu len pri otázke , ktorú počujú pri porušení dopravných predpisov. Vtedy sa cítim ako v televíznom kvíze. Prvá znie- Pán vodič viete čoho ste sa dopustil? A nasleduje druhá- „POLíCIA: Pán vodič, ste ochotný zaplatiť 20 E?“ Ak sa rozhodnem zaplatiť na mieste ušetrím si správny poplatok v hodnote aj 50E. Toto je jediná vec, ktorú viem svojim rozhodnutím Ovplyvniť.  A myšlienka, že niečo ovplyvniť môžem  je ako  „Volič- čo ma drží nad vodou“ nie je naplňovaná.  Priznám sa.. skúsil som regionálne kandidovať a bol som úspešný. Držal som sa hesla  „ADHD ťa urobí iným, nie však chybným“, a tak na moje prekvapenie som získal dostatok hlasov a sedím terazky na bezvýznamnom z pohľadu štátu, ale rozhodujúcom mieste, ktoré môže ovplyvniť životy skoro sto tisícového regiónu. Do úradu som nastupoval idealisticky v ušiach mi znela „ Báseň na každý deň- púpavia“. Chcel som ako nová metla okamžite začať upratovať ten neskutočný „Augiášov chliev2- Avšak „Zdanie spravodlivosti je najväčšou nespravodlivosťou“ sa potvrdilo aj pri mojej úprimnej snahe.  A tak som pochopil, že boj to bude dlhý , že mafia má dlhé prsty a aj „Antiterorizmus u nás je“ a to neustále.  Pri márnom boji s veternými mlynmi  som sa cítil ako Don Quijote de la Mancha.  Moja snaha sa aj po dvoch rokoch vo funkcii ukazovala ako toho servantésovského rytiera, neraz som mal scestnú myšlienku návratu k remeslu podľa múdrosti „Šuster“,,, drž sa svojho kopyta… Vtedy mi prebehli pred očami tie nádejajúce sa oči  tisícov voličov, čo mi dali svoj hlas a uvedomil som si, že to robím pre nich a „ Z lásky k tebe“  Začal som meniť svoje principiálne postoje, začal som spolupracovať s ľuďmi, čo vedeli ako sa v tom chodí, využíval som ich služby. Moje postavenie sa upevňovalo, vedel som vyriešiť veľa dovtedy neriešiteľných vecí …. Používanie neštandardných metód m a priviedlo na hranu zákona, tých vykonávateľov až za hranu. Po ďalšom roku som bol úspešným regionálnym politikom, čo si vie poradiť, no časť verejnosti si šepkala, že po mne bude „Žalostná žatva“, že takto by sa to robiť asi nemalo.  Začali môj kraj prezývať „ Ringierovo kráľovstvo a jeho poddaní“…  Prestali ma zaujímať nádejou lesknúce sa oči mojich voličov, všetko čo robím , robím predsa z lásky k nim a z „Lásky k tebe- národ môj( a hlavne k sebe). Ani som si neuvedomil, ako sa z normálneho človeka, s priemernými ambíciami rodí kmotor teritoriálnej mafie, pevne usadený v politickom kresle, s žoviálnym úsmevom úspešného človeka… Určite budem kandidovať, teraz celoštátne, aby som nesklamal môj ľud- voličov. Mám predsa záväzky  a pocit zodpovednosti! Pracujem pre národ..

P.S.: podoba s existujúcou osobou by bola čisto náhodná, reagoval som na diskusný príspevok, urobiť blog z dnešných nadpisov.. začal som 10:23, keď ako prvý visel blog Kniha ako dar…. 🙂