Pohľad z bufetu

Zjednodušene by sa dalo napísať, že aká spoločnosť taký šport. Čím výkonnejšia, bohatšia a usporiadanejšia spoločnosť, tým sú všetky jej sféry v lepšej kondícii, veda, školstvo kultúra aj šport.

Základom všetkého sú ľudské vzťahy a ekonomika. Ekonomiku a jej silu určuje veľa faktorov, niektoré a to tie hlavné sú mimo dosah našej vlády a spoločnosti. Spomeňme si ako sa nám darí počas svetovej krízy či počas konjuncie. Tieto veci neovplyvníme, môže ich dôsledky len tlmiť alebo zvýrazniť.  Avšak zákon o financovaní športu veľmi chýba, je nepredstaviteľné aby stávkové kancelárie ( aj internetové) zarábali na športe a nič mu nevracali. Je zlé, ak sa nemôže oficiálne podľa zákona dotovať šport podnikateľskými subjektmi, ktoré tieto dotácie skrývajú za zmluvy o reklame. Je nesprávne ak o prideľovaní prostriedkov rozhodujú kamarátske či finančné väzby.

Všetci lamentujeme nad stavom nášho hokeja a tvrdíme, že za všetkým zlým je zväz ľadového hokeja, teda vedenie.  Je tomu skutočne tak? Zväz má veľký podiel, všetci asi tušia že ak niečo riadim, nesiem aj zodpovednosť. Nevyťažil zo „zlatej „ éry 2000-2004 nič, tie úspechy zapadli prachom. Nevie dlhodobo urobiť z nášho hokeja špičkový tovar, ktorý by bol blízko samofinancovaniu. To je však úzko spojené aj s našou základňou, silou trhu. Minútu reklamy počas hokeja nikto nechce kúpiť, televízie v určitom období ponúkali… zaplaťte nám náklady na prenos a my od vás odvysielame hokej.. futbal či hádzanú.  Aký to rozdiel od „západu“, kde kúpyschopnosť obyvateľstva dvíha cenu reklamného času do závratných výšok. Pokúsim sa Vám ukázať, že za tento stav môžeme v podstate všetci.

Rodičia: rozhodnú sa mať zo syna hokejistu, či len tak ho prihlásia na tento špor, aby mal chalanisko čo robiť. Bez nich a ich neskutočných časových a finančných obetí by nevyrástol ŽIADEN úspešný hokejista. Veľa krát zabúdame na tých neúspešných spoluhráčov , čo od tretiaku hrávali s tými , čo sa neskôr hokejom živia. Na jedného  hokejistu pripadajú desiati , čo s hokejom skončili. Ak má ligový tím 25 hráčov, tak tých čo sa k tomuto úspechu nedopracovali bolo 250. O tých ani nikto nevie. A po tejto ceste sa vkladajú do vývoja nekalým spôsobom aj  rodičia. Snáď už od štvrtej triedy chcú všetci vidieť tých svojich v prvých dvoch päťkách. Lebo tie sú najlepšie a dávajú najviac gólov. Začnú padať prvé ponuky trénerom aby ten ich mal viac priestoru, viac presiloviek, viac možností.

Ttréneri ( obrovská väčšina spravodlivých a môj postreh sa ich netýka) niektorí – sú samozrejme tiež len ľudia, niekedy len zo známosti podržia niektorých a iným nedajú rovnakú šancu, niekedy za pomoc na stavbe, či za obyčajné peniaze.  V deviatej triede, kedy sa rozhoduje v prvom veľkom site smerom dorast, začnú do tohto systému protežovania padať aj kluboví funkcionári. Jednoducho zrazu v doraste prídu hráči z cudzích miest, ktorí v deviatke nemali lepšiu výkonnosť ako domáci a dostanú šancu. V doraste sa z troch tried stane jeden tím  a teda dve tretiny hráčov končia.  A zasa máme sem tam  trénerov, ktorí si niečo vezmú, lebo plat nie je dostatočný. A máme funkcionárov, ktorí vybavia novú posilu, je jedno že šlape štvrtú brázdu. Skrátka klub peniaze potrebuje a toto je jedna z možností.  Sem tam sa stane, že tréner sukničkár vezme aj províziu v podobe sexu, u niektorých iniciatíva vychádza od nich a nie od ctižiadostivej mamičky. Koľko rodičov počulo okrídlený šeptom povedaný návrh? Viete.. ten Váš syn by na to aj mal.. vedeli by sme to zariadiť… toto sa týka otcov aj matiek.. financií aj sexu.. Veľká väčšina hráčov však hrá preto, že má na to , aspoň v našej obmedzenej konkurencii. Je len na škodu veci, že dobrú a výbornú úroveň dosahuje málo klubov, preto je časť zápasov nezaujímavá ako pre tých čo vyhrávajú vysoko, tak aj pre tých čo dostávajú pakle. Z malej konkurencie je výber tých najlepších pre repre jednoduchý a zároveň aj ťažký. Nemáme na každý post v ročníku  25 výborných chalanov. Náš počet dorasteneckých či juniorských tímov dosahuje počet tímov hrajúcich v priemernom kanadskom meste.

Prídu reprezentačné výbery a nátlak sa zväčšuje. Do veci sa vložia agenti hráčov, ktorí si podchytili najlepších. No tých naj je viac ako 25 miest v ročníku reprezentácie.  Ako robí zväzový tréner U15 výber? Spýta sa klubových trénerov koho im odporučia, druhá vlna je odporúčanie od agentov( toto samozrejme každý tréner poprie) Ale naše konkurenčné prostredie je slabé, do repre sa môže dostať skoro každý desiaty hráč. V rýchlom slede nasleduje U16, U17,..U18 je top zlomom pre  nádejného hokejistu. Každý sa snaží o draft do NHL, lebo to sú predsa len iné podmienky na rozvoj hokeja a zabezpečenia, ako domáce ligy. Povráva sa, že v každom výbere je  15-20 najlepších čo poskytnú súťaže a 3-5 tých čo si to nejakým spôsobom vybavili.  Znova tlačia rodičia, agenti hráčov či známosti známych.  Máme prípady, že do reprezentačného výberu sa dostal hráč, čo celý rok predtým kôli nemoci neodohral jediný zápas. Napriek tomu sa ocitol v repre výbere. Zásluhou agentov je to najlepšie z hráčskeho materiálu motivované k samostatnej práci a výrazným zlepšeniam. Starajú sa o mladých hráčov s veľkým talentom, zabezečujú im kvalitnú výstroj, tréningové letné programy, venujú sa rozborom ich hry,robia im prvé zmluvy, vedia o ich prednostiach a slabostiach viac, ako oni sami.

Po U18 sa odchádza vo väčšom množstve za more. Okrem draftovaných hráčov tam ide dvojnásobok mladíkov za peniaze svojich rodičov do súťaží, kde stojí sezóna od 7000 do 10 000 USD. Po roku dvoch sa vracajú sklamaní domov a snažia sa presadiť v ligových mužstvách.

Juniorka je druhé veľké sito. Kto sa nedostane do tímu hľadá svoju šancu v platených súťažiach za morom, v   súťažiach v okolitých krajinách či ich juniorkách. Najlepší  dostávajú okrem juniorky šancu aj v A tímoch našich líg. Vytvorili sme projekt U20 o ktorom sa pošuškáva to isté čo o U18. Že sa berú úplatky , že za peniaze sa dá dostať aj na MS. NEVIEM, ale určite nič nie je nemožné. Obrana trénera bude, že on predsa chce úspech a so slabými hráčmi ho nedosiahne. Faktom však zostáva, že niektorí hráči sú úplne mimo , môže to byť aj našou malou základňou. Zodpovednosť nesie tréner, od založenia projektu U20 sme nemali NIKDY problém s bezprostredným vypadnutím, stali sme sa rovnocennejšími súpermi najsilnejších mužstiev. Hranie s mužmi s vopred nacvičeným systémom prináša ovocie.

Extraliga- LIGA. Dajme si ruku na srdce a povedzme si , koľko reprezentantov vyprodukovalo napríklad SEDEM titulov bratislavského Slovana? A tu je pes zakopaný. Úpadok prírastku talentov nastal niekedy v období  2000+… prečo? No lebo každý chcel rýchly úspech, kupoval hráčov namiesto ich výchovy. Majitelia  a veľkí sponzori chceli od manažmentu zázraky, dávali sa vysokánske peniaze( aj niekoľko stotisíc korún mesačne) hráčom , ktorí mali zabezpečiť úspech. ANO zabezpečili. No naši mladíci po prechode do A tímov sedeli a robili drepy. Príklad? Draftovaný mladík sedel na striedačke len preto, aby sa naplnila požiadavka zväzu, že musí byť v tíme určitý počet juniorov. Tréner hral na tri päťky on mal v zápase minimum priestoru, „odohral  22 zápasov“ no minút sotva za jeden.

Kluby chceli úspech , lebo si ho žiadali sponzori. Úspech  sa aj dostavil u tých čo mali na to peniaze. Ovšem  čo to prinieslo pre náš hokej? Koľko bolo reprezentantov z majstrovských tímov obdobia 2004- 20012??  Koho v tomto období naši majstri vychovali? Troch ? dvoch ? jedného?  Hudáčkovcov a ešte pár jedincov. Tímy ktoré peniaze nemali po roku 2010 konečne vsadili na výchovu svojich hráčov. Ale tiež pár rokov míňali peniaze za druhotriednych starších zahraničných hráčov , ktorí našej lige a reprezentácii nič nepriniesli.  Sľúbené peniaze nemali a začali nabaľovať balvan dlhov.  Kluby klesli až do takých problémov, nemajúc na výplaty niektoré ticho tolerovali dohody výsledkov hráčmi a následné inkasovanie výhier zo stávkoviek. ( predvianočné kolá boli povestné)Dokonca sa dohovárali aj strelci gólov… SAMOZREJME že to všetci poprú.  Do mužstiev sa dostávali menej schopní hráči, ktorých otcovia výraznou finančnou mierou prispeli k záchranám klubov a podržali platy hráčov aj keď na minimálnej úrovni.  Za toto sponzorstvo ich synkovia pobrúsili ľad v niekoľkých zápasoch vo štvrtej brázde. Vďaka nim však niektoré kluby prežili to najhoršie. Ak je klub  finančne zabezpečený, upúšťa od praktík stavania slabších hráčov za sponzorský dar od ich rodičov, čo je veľmi dobre.

Priskoré odchody do cudziny: každý jeden agent ak má schopného hráča v kuratele, ho chce vidieť už v šestnástich rokoch niekde v cudzine. Tvrdí, že naša dorastenecká liga a juniorka nemá žiadnu úroveň a len v zahraničí sa môžu posúvať vpred. Môžem s tým súhlasiť. Ale ak vezmeme v každom roku 15-25 najlepších a pošleme ich von, ( a iných 25 do U18 či U20) samozrejme že doma to zníži úroveň našich mládežníckych súťaží. A sme v začarovanom kruhu.

Hráči-Ctižiadosť byť najlepší: samotní hráči v 90% nechcú byť najlepšími. Jednoducho hrajú hokej a venujú mu len to  minimum. Len asi 10% je takých čo hokejom žijú a dýchajú, čo majú túžbu neustále sa zlepšovať, byť najlepšími. Tu by sme mali zamerať svoju pozornosť, lebo z tejto skupiny budú budúci reprezentanti. Túto skupinu by sme sa mali snažiť rozšíriť. Slabá konkurencia niekedy pribrzdí aj tých najlepších, lebo necítia potrebu zlepšovať sa.  Hráči v modernej dobe nemajú nikoho v úcte, demokraticky neposlúchajú rodičov, rovnako aj trénerov. Každé zvýšenie hlasu alebo nadávky berú ako urážku svojej osoby a chodia sa sťažovať, alebo ignorujú trénera. Sú šikanisti a šikanovaní. Tvoria skupinky a tých iných v žiackych mužstvách napádajú a terorizujú. Tým sa sami podieľajú na poklese základne žiakov, niekto to volá prirodzený výber silných osobností  tvrdiac, že dobrý hokejista musí byť „grázel“ . Veľa krát tí slušní by mohli byť dobrí ale vzdajú boj proti zosmiešňovaniu a „terorizovaniu“. Je len málo žiackych  kolektívov, ktoré makajú na 100% a nemajú medzi sebou šikanu.

Zázemie a štadióny: darmo by sme postavili 15 nových plôch, ak by sme vopred nemali zabezpečené prostriedky na ich prevádzku. Hokej je jedným z najdrahších športov, nielen čo sa výstroja hráčov týka, ale aj udržania ihrísk v dobrom stave. Sezóna prevádzky zimáku sa pohybuje od 200 000 eur nahor, podľa typu chladenia a osvetlenia. Pred 15 rokmi sme mali 36 krytých ľadových plôch , teraz ich máme 64 a 17 otvorených. Počet hráčov a zvýšil nepatrne z asi 10 000 na 11 300. Také Česko je dvojnásobné čo do počtu obyvateľov, má však 110 500 hráčov a 158 krytých ľadových plôch. VIDÍME TEN ROZDIEL???

 Rodič investuje do výstroja, hokejok a poplatkov klubu. Musí počítať od piatich rokov veku do 20 roku veku s výrazným finančným obnosom. Komplet výstroj s jednou hokejkou pre školáka sa pohybuje na hranici 650-850 Eur, výstroj pre juniora je niekde 1800-2200 Euro podľa spotreby hokejok. Za 15 rokov hrania hokeja to môže dosiahnuť aj 10 000 eur, nepočítam platenie turnajov mimo regulárnej súťaže, dovoz na tréningy a obeta vlastného voľného času.

Tak si to zhrňme.

Bez rodičov hokej nejde robiť v žiadnom prípade. Od určitého momentu je však ctižiadosť rodičov vyššia ako umenie ich synkov a svojimi úplatkami krivia mládežnícke mužstvá. Bez trénerov to nejde v žiadnom prípade, no  túžba niektorých po väčšom príjme či peknej babe kriví hokej a vytvára nespravodlivé prostredie pre chlapcov.  Ak je talent veľký presadí sa napriek týmto škvrnám systému. Lenže prichádzame o tých , ktorí by pri poskytnutí šance mohli byť lepší, ako tí, čo za výhody od svojich rodičov tú šancu dostali. Toto prechádza z klubov do mládežníckych repre, všetci čo sa motajú okolo hokeja to tušia, ale nechcú vedieť.  Robíme sa hluchými a slepými.. Tréneri- je ich mizivá  menšina čo berú, no to stačí na to, aby krivda v dušiach mladíkov niektorým zahatala cestu k úspechu, iných odradila od práce na 110%. Väčšina hráčov svojimi mimo hokejovými lákadlami znižujú svoj záujem o vlastný progres, padajú do priemeru, stačí im že sú v A mužstve a bežia do barov. Sponzori svojou štedrosťou držia kluby nad vodou, no svojou netrpezlivosťou v podstate bránili v minulosti zapracovávaniu väčšieho počtu mladých perspektívnych hráčov v najbohatších a najúspešnejších tímoch.

Obdivujem všetkých trénerov, čo popri zamestnaní chodia na zimák a trénujú deti a mládež vo svojom voľnom čase. Chodia na turnaje s deťmi, keď ostatní sa lyžujú, či zabávajú. Obdivujem všetkých majiteľov klubov, ktorí vkladajú nemalé financie do svojho tímu, namiesto toho, aby si ich užívali so svojimi rodinami. Obdivujem všetkých rodičov čo od piatich rokov veku až do pätnástich vozia svoje deti na štadión po tme zavčasu ráno a trávia tam s hnusnou kávou z automatu stovky hodín počas tréningov a zápasov. Obdivujem všetkých tých bezmenných chalanov, čo vedia, že nebudú nikdy hráčmi Áčka, napriek tomu milujú tento šport. Obdivujem tých najlepších, že vydržali celé martýrium a robia nám radosť v kluboch doma aj za hranicami a hlavne v reprezentácii.

A teraz ukážme prstom na toho, kto za to najviac môže, že nemáme výkonnosť ako napríklad susedné Česko .Sme v tom namočení skoro všetci. Milujem hokej, chodím naň asi 50 rokov a pokiaľ budem vládať, tak aj chodiť budem. No jednoznačne ukázať na jediného vinníka či skupinu vinníkov, by som si nedovolil v žiadnom prípade.