Pohľad z bufetu

V deň našich posledných skúšok, piatok 31. marca, prišli Poliaci, ktorí sa rovnako ako my školili na MiG-29 asi s dvojmesačným oneskorením. Pred nami bol posledný pracovný deň nášho preškolenia, posledný letový deň našich pilotov, sobota 1. apríla. Tak sa v ten piatok oslavovalo a pilo na družbu, konečne sme stretli nové tváre po trojmesačnej ponorke. Ja som ale v posledný deň chcel ešte s domácim inžinierom pluku prebrať v priamej praktickej ukážke na lietadle miesta, ktoré sa najviac kazia a budú si v našej prevádzke zasluhovať zvýšenú pozornosť. Preto som sa veľmi toho bratania s alkoholom nezúčastňoval (nepil som), posedel som, pokecal, zabavili sme sa dobre a zapichol som to asi o 23.00 h. V sobotu skoro všetci dospávali v unimobunkách svoje včerajšie bratanie, ja som vyrazil na letové stojisko, odkiaľ lietali naši piloti. Sovietsky kolega si vybral samé krajné lietadlo, vyšli sme po rebríku ku kabíne, odtiaľ hore na predkrídlo. Tu mi začal ukazovať, že pružinky, čo držia v uzatvorenej polohe žalúzie horného vstupu vzduchu do motorov, sa rady zlomia a potom jednotlivé žalúzie visia nadol, neuzatvárajú horný vstup a môže tadiaľ niečo padnúť smerom do hlavného sacieho kanála vzduchu k motorom. Že toto je miesto, ktoré treba pravidelne kontrolovať a pružinky pri ich oslabení meniť. Otočili sme sa, že po rebríku zlezieme, no na ňom už bol ruský technik a v kabíne sedel môj veliteľ pluku a pripravoval sa na let. Domáci inžinier pluku mi kývol a pustil sa krížom cez ten horný vstup vzduchu (práve preto praskali tie pružinky a toto sa nesmelo) na krídlo, že zoskočíme na konci krídla, ktorý je najnižšie k zemi. Popŕchalo, všetko bolo mokré a klzké, v hlave mi znelo „na verchnij vchod nenastupaj, pružiny lamajutsa“, a tak som sa napriamil a zdvihol ľavú nohu, aby som dlhším krokom prekročil ten horný vstup vzduchu. Čižma sa mi však na pravej nohe skĺzla po mokrom povrchu lietadla a už som letel z výšky asi dva a pol metra z predkrídla priamo na betónovú plochu. „Debil, si prvý čo z toho spadneš,“ bleslo mi hlavou. Bác a som dolu. Rus práve zoskakuje z výšky asi metra na konci krídla a uteká ku mne. Nič zvláštne necítim, dopadol som na bok na pravú nohu (po dĺžke, nie na chodidlo). Posadím sa a zrazu vidím, ako mám nohu asi pod uhlom 80 stupňov neprirodzene k telu. Snáď je to len vykĺbené v bedrovom lôžku. „Co je Koláčku?“ ozve sa z kabíny lietadla veliteľ pluku. „Mám to asi zlomené, necítim nohu,“ odpovedám realisticky napriek optimistickej myšlienke o vykĺbení. Pribieha domáci kolega a chce ma dvíhať. „Net, nado fixirovať perelom,“ kričím na neho, medzitým lietadlo nahodilo oba motory. On kašle na moje rady, zdrapí ma pod pazuchy a začne ma dvíhať do APY (vysokánsky ruský automobil, ktorý má na svojej vlečke agregát na napájanie lietadiel elektrinou pri spúšťaní leteckých motorov). Vtom ma prebodne neskutočná bolesť, myslím, že mi noha odpadne, váži aspoň sto kilogramov. Napriek mojim protestom ma vyteperí hore k vodičovi, moju nohu vezme pod svoje rameno, stojí na schodíkoch auta a velí – na ošetrovňu! Po poľnej ceste letíme na ošetrovňu, ja myslím, že zomieram od bolesti, on mi s tou nohou lomcuje hore-dolu, snažiac sa držať ju v rovine so sedačkou, na ktorej ležím. Po nekonečnom čase predsa len prehopkáme asi 1,5 kilometra a zastavujeme pred ošetrovňou leteckej základne. Vybieha hlavný lekár s lapiduchom a dávajú ma dolu na nosidlá. Mám zatvorené oči, myslím že zomieram, no vnímam všetko naokolo. „Prečo ste mu to nezafixovali? Má to evidentne zlomené,“ začína jačať na hlavného inžiniera. Vnútri odpovedám na meno priezvisko, dátum na rodenia.. oni pobehujú a niečo riešia. Medzitým ma tá noha, okrem toho, že neskutočne bolí, začína aj tlačiť. Stehno sa mi zväčšilo a montérky mám na prasknutie. Dostávam do stehna asi mezokaínovú injekciu, bolesť skoro vôbec nepoľavuje. Odoberú mi krv a niekam telefonujú. Po niekoľkých minútach prichádza veliteľ celého nášho „zájazdu“, môj bývalý veliteľ pluku, ktorý robí teraz na divízii, plukovník Václav Vašek. „Co máš mladej?“ „Šmyklo sa mi na predkrídle a spadol som bokom na stehno, určite to mám zlomené, lebo som mal nohu úplne bokom, keď som sa chcel posadiť,“ vysvetľujem. Chvíľu sa baví s miestnym šéflekárom, jeho ľudia odniekiaľ vyhrabú dva drevené hranoly s dierami, na chodidlo mi priväzujú akési drevené stúpadlo, tie hranoly zasa priväzujú o telo, stúpadlo naťahujú čo najviac smerom dolu a do dier v hranoloch strkajú kolíčky, aby som mal nohu čo najviac natiahnutú a vyrovnanú. Vtom prichádza z asi 10 km vzdialenej železničnej nemocnice Transsibírskej magistrály tamojší chirurg. Podľa očí aj farby pleti Kazach, pozrie, čo mi nasadili, spýta sa na injekciu a konštatuje, že OK a aby ma previezli k nim do nemocnice, kde budem ležať. „Ni v kojem slučaje,“ (v žiadnom prípade) protestuje môj plukovník a razantne trvá na požiadavke, aby prišiel hlavný chirurg z leteckej nemocnice vo Frunze. Tento postoj plukovníka Vaška mi pravdepodobne práve v tej chvíli zachránil nohu a možno aj život. „Až na základě jeho posouzení budu souhlasit s navrhovanou léčbou. Pils včera?“ znie jeho ustarostená krátka otázka. „Nie, krv mi už vzali,“ vravím a počujem, ako mu odľahlo. Dolámal som sa asi o desiatej, bolo už poludnie a ja som neustále ležal na nosidlách na podlahe ošetrovne na základni Lugovaja. Noha ma bolela ako šľak, robil som sa, že spím. Asi o jednej poobede priletel vrtuľníkom nejaký plukovník, predstavil sa mi ako hlavný chirurg z Leteckej nemocnice vo Frunze. Pýtal sa miestneho lekára, čo so mnou robili, železničný doktor už bol preč. Domáci mu ukázali, čo mi pichli a plukovník sa stroho opýtal: „Blokad nervu vy sdelali?“ Domáci čosi koktal, že nie, hosť sa rozčúlil a velil, aby mu podali 25-centimetrovú ihlu, dvadsiatku injekčnú striekačku a novokaín. Nemali takú dlhú ihlu. Plukovník ostal prekvapený a nakoniec si vypýtal najdlhšiu, akú mali. Po chvíli ticha sa otočil ku mne: „Musí ťa to veľmi bolieť, teraz ti zablokujem nerv, ktorý vedie signály bolesti od nohy, potom ťa prevezieme vrtuľníkom ku mne do Frunze. Už som telefonoval, aby pripravili röntgen a operačnú sálu. Budeme ťa operovať.“ Po trojmesačnom kurze, keď na budúcu sobotu máme ísť domov, sa mi všetko akosi skomplikovalo. Domáci šéflekár priniesol potrebné veci, pichli mi priamo do triesla zvnútra injekciu, ktorá po malej chvíľke začala mierne tíšiť bolesť. Potom išli všetci za paraván, bolo počuť krik a prvýkrát v živote (napokon aj posledný) som videl degradáciu dôstojníka strhnutím výložiek. Chudák šéflekár základne prišiel o kapitána pre moju zlomenú nohu a nepripravenosť svojho pracoviska. Potom už veci nabrali rýchlejší spád. Prelet vrtuľníkom, v ktorom som mal sólo, ležiac na podlahe v plátenných nosidlách za sprievodu kamoša Láďu Brabca, ktorého vyslali ako sprievod so mnou, rýchla snímka pravej stehennej kosti, zamračené vyhodnotenie môjho stavu: „Máš to trošku zložitejšie, ako som predpokladal, mám v Alma-Ate výborného kamaráta, tiež sa volá Vladimír ako ty, ten ti naloží Elizarovský aparát, budeš môcť pri liečení chodiť… takže ťa prevezieme k nemu.“ Znova čakanie na transport, pre zmenu lietadlom An-26. Do Siedmej okruhovej nemocnice v Alma Ate som sa dostal asi o 21.00 h, teda 11 hodín po tom nerozvážnom kroku na šmykľavom lietadle. Primár v zariadení nebol, prijal ma jeho zástupca, kapitán Miškin: „Ahoj, Vladimír, vieš rusky?“ Povedal som, že trošku, nechcelo sa mi komunikovať. Prezrel snímku, ktorú mi pribalil plukovník vo Frunze, po chvíľke jej štúdia proti svetlu mi oznámil, že mám zlomeninu bedra po dĺžke aj s posunutím hlavice kĺbu. Musia mi zatiaľ natiahnuť nohu závažím, aby to prestalo bolieť. Zavesiť závažie? To som videl v nejakom filme, na čo ho ale zavesia? „Prevŕtame ti nohu vrtákom, na to dáme takú podkovu a lankom cez kladku ti zavesíme potrebné závažie, ktoré vynuluje silu tvojho stiahnutého stehenného svalu, okamžite ťa noha prestane bolieť.“ Priniesli mu obyčajnú vŕtačku, akú mám doma, šedo-modrú, takú do ruky. „Týmto? pýtam sa neveriacky, čím mi to umŕtvite?“ Obavy boli na mieste, do vŕtačky totiž uchytil asi 20 centimetrov dlhý a na konci zošikma skosený drôt. „Si vojak, určite vydržíš,“ zažltil mi nohu ajatínom asi päť centimetrov pod jabĺčkom z bokov na holeni a než som stačil protestovať, pritlačil ten „vrták“, zabzučalo to a drôt mi trčal z druhej strany predkolenia. Fakt som nič necítil. Priskrutkovali na ten drôt antikorový oblúk, do očka pripli oceľové lanko, opatrne naň zavesili asi deväťkilové závažie a spustili ho dolu. Lanko sa našponovalo a v tom momente tá ukrutná bolesť, čo ma sprevádzala celý deň, ustala. „Teraz sme odstránili tlak na zlomené kosti od tvojho svalstva, a preto ťa to nebolí, bolesť vzniká pri trení zlomených častí o seba. O ďalšom postupe liečby rozhodne primár v pondelok, teraz je na výjazde za iným pacientom v teréne niekde na jazere Issyk-kuľ,“ usmial sa, potľapkal ma, dal inštrukcie sestričkám. Sestričky ma doprezliekali z montérok do „erárneho hodvábu“, len kabátik a dolu nič. Nohu som mal na vyvýšenom stojane, sedoležal som na jednotke intenzívnej starostlivosti. Každé štyri hodiny mi dávali nejakú injekciu, teplota bola len mierne zvýšená. Opakovaný odber krvi na obsah alkoholu ma neprekvapil. Konečne sa dalo zdriemnuť, ale  pri snahe otočiť sa ma prebudila bolesť… Bola sobota, noc, stále prvého apríla, najhorší žart, aký som kedy zažil.