Bol som malý chalanisko niekde v prípravke, keď som na dospeláckom hokeji zaregistroval prvý krát meno Hlinka v zostave Dukly. Jaroslav Hlinka z ČLTK Praha dal v ročníku 1969/70 štyri góly v našom drese.
Môj syn je štvrták, má nového spoluhráča. Do zostavy pribudol center so známym menom. Michal Hlinka. Prišiel z Prahy ale je rodeným Trenčanom. Jeho tatko hráva za Spartu Praha. Za mantinelom na neho čaká a pozorným okom ho sleduje jeden starší atletický pán. Dávame sa do reči a je to môj prvý kontakt s Miroslavom Hlinkom- dedom(26.2.1952). Veľa hodím sme spolu strávili za mantinelom pri tréningoch a zápasoch mladých, syna a vnuka. Dokonca jednu sezónu našich mladých trénoval spolu so Stanom Medříkom. Od tých čias uplynulo veľa rokov a teraz by som Vám rád priniesol jeho spomienky na svoje pôsobenie v Dukle v jednej z jej najslávnejších období – postupu do PRVEJ federálnej ligy.
Ahoj Miroslav, spomenieš si ešte na svoje hokejové začiatky? Čo teba ako Pražáka zavialo do Trenčína? Odporúčanie brata?
Brat v tom prsty nemal. Dokonca som sa s ním v Trenčíne ani nestretol. Ešte pred mojim príchodom odišiel do Prešova. A ako som sa dostal do Duky? Keď som mal asi 19 rokov vyberali z ČLTK( bývalý Motorlet) hráčov do Sparty Praha. Vybrali si mladších Pavla Richtera a Holého. Ja som zostal a na konci sezóny sme hrali baráž o prvú ligu. Tam sme sa stretli aj s Duklou Trenčín. Po zápase v Prahe prišiel za mnou tréner Dukly Macoszek, že ak súhlasím, tak by mi vybavil vojenčinu v Trenčíne. Na Jihlavu som objektívne ako hráč nižšej súťaže pomýšľať nemohol, mladý kolektív s ctižiadosťou postupu sa mi zdal dobrým riešením. Klub mal za sebou len deväť sezón a už TRI krát hral baráž o najvyššiu súťaž. „Plácli“ sme si a ja som dostal povolávací rozkaz do Dukly Trenčín.
Ja si ťa pamätám hlavne ako kapitána v postupovej sezóne 1976/77. No už od tvojej prvej v Trenčíne si bol neprehliadnuteľný (1971/2).
Široký úsmev…. mal som veľké šťastie na spoluhráčov. Dal som 22 gólov a spolu s Hejčíko (19) a Filipom( 11) sme boli najproduktívnejším útokom. Vtedy sa hralo na tri útoky. Bolo to krásne obdobie. Oženil som sa a v lete roku 1972 sa nám narodil syn Miro.
Po základnej vojenskej službe , teda po sezóne 72/3 si z Trenčína odišiel.
Podmienkou podpísania „vojny“ sme si s manželkou stanovili zabezpečenie bytovej otázky. Funkcionárom sa nepodarilo, tak som sa vrátil do ČLTK Praha a býval doma. O rok bolo všetko vyriešené a ja som mohol znova hrať za Duklu.
Vieš o tom, že si stále spoludržiteľom jedného Dukláckeho historického rekordu?
Ano, je to počet strelených gólov v základnej časti. Podarilo sa mi dať 46 gólov v 46tich zápasoch. (1975/6) Rekord vyrovnal ale v prvej lige slávny Vlado Ružička ( 1988/89). Vtedy sme začali budovať mužstvo, ktoré potom dosiahlo historický úspech v sezóne 1976/77. Mal som tú česť byť kapitánom toho kolektívu. Bola to velikánska sláva. Prvé dva zápasy sme v Opave prehrali, potom už štyri po sebe vyhrali a bolo to tam. Plný Topolčiansky zimák sa skoro zvalil od radosti n a ľade aj v hľadisku. Zvíťazili sme 4:3. Mali sme výborných hráčov, z tých známejších spomeniem Ševela, Červený, Brúsil, Hossa, Korienek, Drefko, Novák, Najman, Vimr, Kšica, Hanták, Jelínek, Šetek, Salajka.
Bol som tam a bola to teda riadna sláva. Všetci vám mali za bohov, oslavovalo sa hlavne umenie trénera Jaroslava Waltera. Jeho tretia sezóna v Trenčíne priniesla vytúžený postup. Môžeš prezradiť niečo z jeho tréningových metód?
Zamyslenie a veľký úsmev. Bol to výborný ale zároveň nesmierne náročný tréner. Klasická „ruská škola“ Keď si myslíš že už nemôžeš, určite ešte môžeš dva krát. Asi ako prvý klub sme prešli v tej dobe na torjfázové tréningy v letnej príprave. V „národnej lige“ niektoré kluby trénovali raz za deň, my tri krát. Ráno o šiestej rozcvička, tá sa ako tréning nepočítala. Potom raňajky. O 8,00 behanie na Brezine, tam rozcvička, po ktorej sme ledva stáli na nohách.. pýtam sa trénera.. už je konec? Asi po 40tich minútach. „Ne, to byla jenom rozcvička na zahřátí… co je mladej? Nemúžete? Ale ano. A dostali sme 10 kolečiek. Kto to nestihol do stanoveného limitu, ten dostal pridané. Po piatom kolečku sa nám stratil z dohľadu., tak si to niektorí skrátili. Po desiatom sa zrazu objavil, zakričal asi 5 mien, že ešte dve.. a bolo. Ledva sme stáli na nohách. Behanie po schodoch k pamätníku s kamošom na ramenách bolo bežnou súčasťou., rovnako ako skákanie do náručia s rozbehom.
O 11,00 posilňovňa na zimáku, o 17,00 tréning s „ olovennými vestami“ na ľade. Večer pád do postele, druhý deň odznova. Leto ako z reklamného katalógu . Voľný čas? Vždy vedel kde kto je a po večierke na bicykli obehol známe miesta a všetci boli zrazu kde mali byť. Na prvú extraligovú sezónu sme boli výborne pripravení.
Bol si stále kapitán, ale akosi si sa vytratil zo zostavy.
Sezóna začala v pohode, ale nejak som si zrazu nesadol s trénerom. Bol som „ v ďaľšej činnej službe“ teda profesionál, a nie záklaďák. No tréner vyžadoval všetko ako na „ruskej báze“ od rána do noci byť k dispozícii, či máš 19 alebo 25. Ja som mal rodinu a tak som po tréningu šiel domov. Býval som niekoľko desiatok metrov od zimáku. Na druhé ráno na tréningu som dostal zrazu „zelený dres“ ( 4 lajna) teda niekto s kým sa na zápas nepočíta. A vedel som že je zle. Ja som mal manželku, malého syna a 25 rokov. Myslel som si že ako kapitán mám pevnú pozíciu v mužstve, ale tréner mi ukázal, že to tak byť nemusí. Bol so tvrdohlavý, on tiež. Nechal ma kapitánom ale prestal ma stavať. A pritom stačilo možno tak málo. Pohovoriť si a uznať že tréner je pán. Neurobil som to a preto som mal problém. Odišiel som po sezóne do susednej Dubnice.
Dubnická štace? Tvoj záver hráčskej kariéry?
Ano, záver. Prvé dve sezóny čo som tam bol boli však fantasticé, hrali sme o postup do prvej celoštátnej ligy najskôr s Plzňou a potom s Gottvaldovom- dnešný Zlín. Hral som v päťke s Vlado Šmejkala, Doktor, Paštinský,Bori. Do zostavy boli taktiež zaradení mladíci z dorastu Vilo Ružička a Dušan Gregor. Chalani čo odišli z Trenčína Hanták, Matuška Korienek. Boli sme super partia a vtedajšie ZTS nám vytvorili výborné podmienky. Po siedmich sezónach v roku 1985 som skončil s profihokejom a šiel do civilného života.
Čo tvoj syn Miroslav druhý?( 31.8.1972)
Ten miloval hokej od malička. Už pri výluke a pôsobení Dukly v Topoľčanoch ako päťročný chodieval so mnou ráno na tréningy vlakom, pohral sa na ľade pobehal a večer sme sa vracali domov. Vždy som ho brával na ľad, keď to bolo len trošku možné, zimné sústredenie na Štrbskom plese vďaka pochopeniu p. Waltera tiež absolvoval. Nesmel som mať však žiadnu úľavu. Keď mal osemnásť 1990/91), hral naraz v štyroch mužstvách.. starší dorast Dukly, Topoľčany, Dukla A( 6 zápasov 1+1) či Piešťany. Len za prísľub, že si zatrénuje s Ačkom Dukly. Vtedy tam boli hráči svetovej triedy Sekeráš, Švehla, Holáň, Kolník, Jánoš, V druhej sezóne si zahral s najproduktívnejším útokom v celej lige Jánoš, Pálffy Petrovický a bol členom víťaza česko-Slovenskej hokejovej federálnej ligy. Po piatich sezónach (1994 majster SR)odišiel do Sparty Praha. V 1995 roku získal aj České občianstvo a za repre Česka odohral dva turnaje, Švédske hry a Baltika cup. Po piatich sezónach zamieril do Slovana Bratislava. Tam počas sezóny dostal ponuku z Fínska a po 21 kolách bol v Jokerite Helsinky. Prešiel niekoľko štátov a klubov, Karlove Vary, MODO,Dynamo Moskva, Zlín( majster ČR), Dukla, Žilina, Pardubice znova Sparta, Chomutov, Banská Bystrica a teraz Poprad. V roku 2003 pred majstrovstvami sveta podpísal kontrakt s ruským Dynamom Moskva. Práve vtedy sa o neho zaujímali aj dva kluby NHL Florida a Philadelphia. Chceli ho dtraftovať, no nakoniec neriskovali, lebo v prípade odsunu na farmu by šiel do Moskvy, kde mal platný kontrakt a oni by premrhali draftovú pozíciu.
V reprezentácii Slovenska získal všetky tri medaile ( zlato, striebro, bronz) na majstrovstvách sveta odohral 34 zápasov. Je zaujímavé, že v českej lige má odohratý dvojnásobok zápasov ako v Slovenskej. Bol nadšený z atmosféry Svetového pohára v 2004 roku z Kanady. Vďaka usilovnosti, drine, šťastiu a zdraviu dosiahol skoro všetko čo sa dosiahnuť v hokeji dá. Len tá NHL nevyšla.
Michal Hlinka, najmladší z rodu.. zatiaľ 18.6.1993.
Syn Mirek nemal veľmi času , lebo hrával v zahraničí, tak som sa snažil pomôcť a chodil som s ním na tréningy a s druhým dedom sme pomáhali jeho manželke Mirke. Vyrastal v hokejových triedach v Dukle Trenčín, minulú sezónu (20010/11) odišiel na skusy za more, kde hral v juniorke Moose Jaw Warriors a Prince Albert Raiders. Tam sa vrátil aj túto jeseň. Od pätnástich rokoch sa pravidelne objavuje v mládežníckych reprezentáciách. Všetok hokejový život po asi štrnástich rokoch tréningu má ešte pred sebou. Je po otcovi center, s tvrdou strelou a dobrým prehľadom v hre.
Tak ako sa žije „Pražákovi „ v Trenčíne?
Ani raz som neľutoval svoje rozhodnutie prísť do Dukly a hrať na Slovensku. Tým že som si tu založil rodinu, zostal som na celý zvyšok života. Hokejové časy boli krásne obdobie, aj keď vtedy sa príliš zbohatnúť z platu hokejistu nedalo. Mal som plat ako vojak a za hokej sme dostávali za víťazstvo v hrubom 400 korún, za remízu 200 a za prehru nič. Niekedy sem v mesiaci vyhrali dva krát.. Hokej neustále sledujem, len ma trošku mrzí, že nie je pre tých čo odohrali v Dukle niekoľko sezón zabezpečený „veteránsky vstup“ na štadión. Myslím si , že by to nemal byť žiaden problém. Najlepšie hokejové roky som bol Dukla, môj syn aj vnuk tu hokejovo vyrástli. A teraz ako fanúšik komu by som mal fandiť? Je samozrejmé že Dukle Trenčín.
Ďakujem ti za tvoje spomienky…….
P.S,:Článok som uverejnil v Hlas Dukly v decembri 2011, ktorý chodí v Trenčíne do schránok….
No, pekný mladý muž, si bol. ...
Panebože to boli časy. Ja si postup ...
Pekné spomienky, ja som chodil na ...
Celá debata | RSS tejto debaty