Pohľad z bufetu

Prvý Apríl nie je vždy žartovný, ako som sa dolámal.

V deň našich posledných skúšok piatok 31. marca prišli Poliaci , ktorí sa rovnako ako my školili na MiG-29 asi s dvojmesačným oneskorením. Pred nami bol posledný pracovný deň nášho preškolenia, posledný letový deň našich pilotov, sobota 1. apríla. Tak sa v ten piatok oslavovalo a pilo na družbu, konečne sme stretli nové tváre po trojmesačnej ponorke. V posledný deň som chcel ešte s domácim inžinierom pluku prebrať v priamej praktickej ukážke na lietadle najviac kaziace sa miesta, ktoré si budú v našej prevádzke zasluhovať zvýšenú pozornosť. Tak som sa veľmi toho bratania s alkoholom nezúčastňoval (nepil som), posedel som pokecal.. zabavili sme sa dobre a zapichol som to asi o 23:00.

V sobotu skoro všetci dospávali po unimo bunkách svoje včerajšie bratanie, ja som vyrazil na letovú stojánku, odkiaľ lietali naši piloti. Ruský kolega si vybral samé krajné lietadlo, vyšli sme po rebríku ku kabíne, odtiaľ hore na predkrídlo. Tu mi začal ukazovať, že pružinky, čo držia v uzatvorenej polohe žalúzie horného vstupu vzduchu do motorov, sa rady zlomia a potom jednotlivé žalúzie visia nadol, neuzatvárajú horný vstup a môže tadiaľ niečo padnúť smerom do hlavného sacieho kanála vzduchu k motorom. Že toto je miesto, ktoré treba pravidelne kontrolovať a pružinky pri ich oslabení meniť. Otočili sme sa, že po rebríku zlezieme, no na ňom už bol ruský technik a v kabíne sedel môj veliteľ pluku a pripravoval sa na let. Rus mi kývol, a davaj krížom cez ten horný vstup vzduchu (práve preto praskali tie pružinky.. a toto sa nesmelo) smer na krídlo, že zoskočíme na konci krídla, ktorý je najnižšie k zemi.

Popŕchalo, všetko bolo mokré a klzké.. v hlave mi znelo.. „na verchnyj vchod nenastupať!“ lamajut sa pružiny…. A tak sa narovnám a zdvihnem ľavú nohu, aby som dlhším krokom prekročil ten horný vstup vzduchu. Čižma sa mi však na pravej nohe skĺzne po mokrom povrchu lietadla a už letím z výšky asi dva a pol metra z predkrídla priamo na betónovú stojánku lietadiel. „Debil, si prvý čo z toho spadneš..“ bleslo mi hlavou. Bác a som dolu. Rus práve zoskakuje z výšky asi metra na konci krídla a uteká ku mne.. nič zvláštne necítim.. dopadol som na bok na pravú nohu (po dĺžke , nie na chodidlo).. posadím sa a zrazu vidím ako mám nohu asi pod uhlom 80 stupňov neprirodzene k telu. „Druhá myšlienka… ejha snáď je to len vykĺbené v bedrovom lôžku..“ „Co je Koláčku?“ ozve sa sponad mňa z kabíny lietadla veliteľ pluku… „Mám to asi zlomené, necítim nohu“ odpovedám realisticky napriek optimistickej myšlienke o vykĺbení. Pribieha ruský kolega a chce ma dvíhať.. „NET… nado fixirovať perelom .. .“ kričím na neho, medzitým lietadlo nahodilo oba motory. On kašle na moje rady.. zdrapí ma pod pazuchy a začne ma dvíhať do APY (vysokánsky ruský automobil, ktorý ma na svojej vlečke agregát na napájanie lietadiel elektrinou pri spúšťaní leteckých motorov. Vtom ma prenikne neskutočná bolesť, myslím že mi tá noha odpadne a váži aspoň 100 kilogramov. Napriek mojim protestom ma vyteperí hore k vodičovi, moju nohu vezme pod svoje rameno, stojí na schodíkoch auta a velí… na ošetrovňu. Po poľnej ceste letíme na ošetrovňu, ja myslím, že zomieram od bolesti.. on mi s tou nohou lomcuje hore dolu snažiac sa ju držať v rovine so sedačkou na ktorej ležím. Po nekonečnej dobe sme prehopkali asi 1,5 kilometra a zastavujeme pred ošetrovňou leteckej základne. Vybieha hlavný lekár s lapiduchom a dávajú ma dolu na nosidlá. Mám zatvorené oči, myslím že zomieram.. no vnímam všetko naokolo. „Prečo ste mu to nezafixovali? Má to evidentne zlomené,“ začína jačať na hlavného inžiniera. Vnútri odpovedám na meno priezvisko, dátum na rodenia.. oni pobehujú a niečo riešia. Medzitým ma tá noha okrem toho že neskutočne bolí aj začína tlačiť.. stehno sa mi zväčšilo a mám montérky na prasknutie. Dostávam do stehna asi mezokaínovú injekciu, bolesť skoro vôbec nepoľavuje. Odoberú mi krv a niekam telefonujú… Po niekoľkých minútach prichádza veliteľ celého nášho „zájazdu“ môj bývalý veliteľ pluku, ktorý robí teraz na divízii, plukovník Václav Vašek. „Co máš mladej?“ Šmyklo sa mi na predkrídle a spadol som bokom na stehno.. určite to mám zlomené, lebo som mal nohu úplne bokom, keď som sa chcel posadiť“ odpovedám.. Chvíľu sa baví s miestnym šéflekárom, oni odniekiaľ vyhrabali dva drevené hranolky s dierami, na chodidlo mi priviazali takú drevenú stupaj, tie hranolky mi priviazali o telo, stupaj natiahli čo najviac to šlo smerom dolu a do dier v hranolkoch vopchali kolíčky, aby som mal nohu čo najviac natiahnutú a vyrovnanú. V tom prichádza z asi 10 km vzdialenej železničnej nemocnice Transibírskej magistrály ich chirurg. Je to čistý Kazach podľa očí aj farby pleti, pozrie čo mi nasadili, spýta sa na injekciu a konštatuje.. „OK prevezte ho k nám do gospitalu, bude u nás ležať. „V žádném případě, trvám na mém požadavku, aby přijel hlavní chirurg z letecké nemocnice z Frunze!“ počujem razantnú žiadosť môjho plukovníka, ktorá mi pravdepodobne práve v tej chvíli zachránila nohu a možno aj život. „Až na základě jeho posouzení budu souhlasit s navrhovanou léčbou.“ „Pils včera?“ znie ustarostená krátka otázka.. „Nie, krv mi už vzali..“ Počujem ako si zhlboka vydýchol….

Dolámal som sa asi o 10:00, je 12 hodím a ja neustále ležím na nosidlách na podlahe ošetrovne na základni Lugovaja. Noha ma bolí ako šľak, robím sa že spím. Asi o jednej poobede prilieta vrtuľníkom nejaký plukovník, predstaví sa mi, že je hlavný chirurg z Leteckej nemocnice vo Frunze. Pýta sa miestneho lekára, čo so mnou robili, železničný doktor je už preč. Domáci mu ukazuje čo mi pichli .. plukovník stroho… „Blokad nervu vy zdelali?“ domáci čosi koktá, že nie.. hosť sa rozčúli a velí.. 25 centimetrovú ihlu, dvadsiatku injekciu a novokain… „nemáme“.. hlesne domáci lekár… „ČO NEMÁTE?“ vytreští oči plukovník…. „25 cm ihlu“…. „Dajte akú najdlhšiu máte“.. chvíľa ticha.. otočí sa ku mne… „Musí ťa to veľmi bolieť, teraz ti zablokujem nerv, ktorý vedie signály bolesti od nohy a potom ťa prevezieme vrtuľníkom ku mne do Frunze. Už som telefonoval, aby pripravili röntgen a operačnú sálu. Budeme ťa operovať.“ Po trojmesačnom kurze, keď máme ísť budúcu sobotu domov, sa mi to akosi komplikuje…

Domáci šéflekár prináša potrebné veci, dostávam priamo do triesla zvnútra injekciu, ktorá po malej chvíľke začína mierne tíšiť bolesť. Potom idú za paravan, počujem krik a prvýkrát v živote (napokon aj posledný) som videl degradáciu dôstojníka strhnutím výložiek. Chudák šéflekár základne prišiel o kapitána pre moju zlomenú nohu a nepripravenosť svojho pracoviska.

Potom to už nabralo rýchlejší spád. Prelet vrtuľníkom, v ktorom som mal sólo, ležiac na podlahe v plátenných nosidlách za sprievodu kamoša Ládi Brabca, ktorého vyslali ako sprievod so mnou, rýchly snímok pravej stehennej kosti, zamračené vyhodnotenie môjho stavu… „ Máš to trošku zložitejšie ako som predpokladal, mám v Alma-Ate výborného kamaráta, tiež sa volá Vladimír ako ty, ten ti naloží Elizarovský aparát, budeš môcť pri liečení chodiť…. takže ťa prevezieme k nemu“. Znova čakám na transport, teraz ma vezú lietadlom An-26, do Siedmeho okružného gospitalu v Alma-Ate som sa dostal asi o 21:00, teda 11 hodín od môjho nerozvážneho kroku na šmykľavom lietadle. Alma Ata, za nemocničným múrom…

Primár nie je v zariadení, preberá ma kapitán Miškin, jeho zástupca. „Ahoj Vladimír, vieš rusky?“ Čuť- Čuť- trošku.. odpovedám a nechce sa mi komunikovať. Prezrie snímku, ktorú mi pribalil plukovník vo Frunze.. po chvíľke jej štúdia proti svetlu mi oznámi. „Máš perelom bedra po dline i v konci s posunutím tej koncovej hlavice kĺbu. Musíme ti zatiaľ natiahnuť nohu závažím, tým ťa to prestane bolieť..“ „Zavesiť závažie? To som videl v nejakom filme, na čo ho zavesíte?“ „prevŕtame ti nohu sverlom, na to dáme takú podkovu a lankom cez kladku ti zavesíme potrebné závažie, ktoré vynuluje silu tvojho stiahnutého stehenného svalu, okamžite ťa noha prestane bolieť“… Prinášajú mu obyčajnú vŕtačku, akú mám doma – šedo modrá taká do ruky… „Týmto?? Pýtam sa neveriacky, čím mi to umŕtvite?“ vidím totiž že do vŕtačky uchytil asi 20 centimetrový drôt na konci zošikma skosený. „Si vojak určite vydržíš“.. konštatuje, ožltí mi nohu asi 5 cm pod jabĺčkom z bokov na holeni ajatínom, a než stačím protestovať pritlačí ten „vrták“, zabzučanie a drôt mi trčí z druhej strany predkolenia. Fakt som nič necítil…. Priskrutkujú na ten drôt antikorový oblúk, do jeho očka pripnú oceľové lanko. Opatrne naň zavesia asi 9 kg závažia a spustia ho dolu.. Lanko sa našponovalo a v tom momente tá ukrutná bolesť, čo ma sprevádzala celý deň ustala. „Teraz sme odstránili tlak na zlomené kosti od tvojho svalstva a preto ťa to nebolí, bolesť vzniká pri trení zlomených častí o seba… O ďalšom postupe liečby rozhodne primár v pondelok, teraz je na výjazde za iným pacientom v teréne niekde na jazere Isik- kul…“ usmeje sa potľapká ma, dáva inštrukcie sestričkám. Sestričky ma doprezliekajú z montérok do „erárneho hodvábu“, mám len kabátik dolu nič. Nohu mám na vyvýšenom stojane, sedoležím, som na jednotke intenzívnej starostlivosti. Každé štyri hodiny mi dávajú nejakú injekciu, teplotu mám len mierne zvýšenú. Opakovaný odber krvi na obsah alkoholu ma neprekvapil. Konečne si môžem zdriemnuť, chcem sa otočiť, budí ma bolesť.. Je sobota v noci, PRVÉHO APRÍLA, najhorší žart aký som kedy zažil..

V pondelok ráno prichádza primár, urobí vedľa mojej postele konzílium, nechá mi prehodiť ten drôt, cez ktorý visí závažie z podkolenia nad koleno… že kto to kedy videl aby som to mal dolu.. veď treba prekonávať silu stehna a nie lýtka… Znova vŕtanie, už som vedel čo ma čaká, tak ma to ani nevzrušilo. Potom príde ortieľ! „ pozrel som si tvoje snímky a rozhodol som sa ťa liečiť klasickou konzervatívnou metódou “na vytjažke“, lebo máš v podstate dve zlomeniny. Prvá asi 30 centimetrová je pozdĺž celej stehennej kosti, druhá je na krčku stehennej kosti a máš tam úlomok s posunutím. Preto budeš ležať s tým závažím, ktoré zaručí, že tvoja noha sa zrastie presne a nebude ani kratšia ani dlhšia.. Po päťdesiatich dňoch ti dáme sádru….“ „Skoľka??“ 50?? kokcem nechápavo, to budem v tejto polohe 50 dní?? Na tejto posteli?“ to sa nedá prežiť“ …. On sa pousmeje ..“my tu liečime veľa pacientov, čo bojujú v Afganistane a zaručujem ti že prežiť sa dá čokoľvek“ snaží sa ma upokojiť. Odvraciam hlavu a prestávam komunikovať. Mal som ísť po troch mesiacoch domov k manželke a dvom malým dcéram.. a teraz mi tu tvrdí že ešte 50 dní v ležiacom stave.. OK… to dám, rozhodol som sa.. a začal odrátavať deň za dňom.. raňajky, obed, večera, raňajky obed, večera. Na drôte cez kladku mi visí lesklých 9 kilogramov ocele.Konečne som trošku zrástol….

Na dvanásty deň, po druhom prehodení „vyťjažky“ znova pod koleno, lebo mi opuchlo celé jabĺčko, ma teperili na poľnom lôžku k veľkému röntgenu. Bolo jedno miesto, kde asi prilepili starú budovu k novej a nedalo sa prejsť ležiačky.. tak ma dali „na kant“ a musel som pohopkať na zdravej nohe. Verím, že z tých sľúbených 50 dní mám 20 % za sebou. Prvotná predstava ležania na chrbte v jednej polohe taký nepredstaviteľne dlhý čas sa mení na realitu čakania a trpezlivosti. Po návrate na izbu prišil primár s vážnou tvárou. „Tak som si pozrel tvoj snímok a v hornej časti sa ti kosti asi o dva centimetre prekrývajú… neodhadli sme tvoju svalovú hmotu a musíme ti pridať závažie z 9 kg na 12“…..pauza.. nechápavo pozerám.. „Sľúbili ste predsa 50 dní a teraz na dvanásty mi poviete že som sa zrastal zbytočne? To mi predsa znova zlomí to čo tu pracne dodnes zrastám..!“ hovorím potichu neveriac tomu, čo som práve počul.. „Ak to neurobíme budeš mať kratšiu nohu a bude ti to celý život robiť problém“ odpovedá primár, snažiac sa mi logicky zdôvodniť pre nich malé, pre mňa nekonečné dvanásťdňové zdržanie.. Počítal som každý deň, každú hodinu a teraz to má byť odznova?? „Što sdelaeš, davaj“ hlesom som po rusky, odvrátil hlavu k oknu aby nevideli ako mi začali stekať po tvári slzy.. potoky sĺz. Všetko na mňa zrazu doľahlo. Ani ten skurvený osud sa nepostavil na moju stranu. Pridali mi tri kilogramy a ja som začal odrátavať svoju päťdesiatku od nuly…