Pohľad z bufetu

Býval som v areáli vysokej školy ktorá bola od centra Košíc vzdialená asi 2 km vzdušnou čiarou. Jedného dňa som sa vybral na  tréning spoločenských tancov, ktorému  som sa venoval asi tri roky. Vyrazil som tak, aby som prišiel asi 10 minút pred tréningom, ktorý začínal o 17:00 v Lipe patriacej ZŤS. Po asi 300 metroch pri železničnom priecestí som zistil, že ma akosi tlačí v počítači a ja budem musieť nájsť WC. Najbližšie bolo v Dome odborov VSŽ, tak som zrýchleným krokom no s pritlačenými polkami k sebe vyrazil tam, bolo to po ceste do Lipy, takže pohoda.  Vchádzam do veľkého vestibulu, kde pred vchodom do kinosály boli WC.. A bolo to tu, baba trhačka lístkov priskočila pred dvere a s výrazom obrancu hranice pred imperialistickým zlom spustila… „ toto nie sú verejné záchody, tu len s lístkom na film“ a vlastný telom zatarasila dvere … Mrkol som ku kasám, kde sa hadila fronta filmu chtivých občanov, vyhodnotil som že to by som nestihol… Rýchle šrotovanie v pamäti kde je nasledujúce wcko.. PRIOR bleslo mi hlavou a vyrazil som… krok ešte rýchlejší polky zaťaté do seba, veď to poznáte, na rýchly presun nič moc keď pri tom musíte odrážať tlakové vlny… vbehol som širokým vchodom, a hybaj na schodište .. 1,,,2,,,3,, zamknuté a posledné  s červeným vyblednutým nápisom na bielom papieri-mimo prevádzky.. Zúfalstvo v mojich očiach vyletelo snáď na tri metre predo mňa. Rýchly presun späť na námestie- Hlavnú, vyhodnocujem strategickú situáciu v behu… no beh.. malé rýchle krôčiky skoro v polodrepe. Vpravo HUS- pekná reštika, no schody už určite nedám… ulička vpravo a malá dvojmiestnostná krčna vtedy Tatra? To je spása…. oči vypúlené na vrch hlavy, vbieham dnu, „pivo“ kričím na muža za výčapom a smerujem vľavo behom raneného vlka, v miestnosti prudko točím pravú…“ prepáčte“ ospravedlňujem sa dvom do ktorých vrážam…  je tam jediný box.. otváram dvere nohavice sú už na kolenách, otáčam sa smerom kde má byť misa a… frrrr….spolu so zatváraním dverí  a s úľavou zisťujem že bolo voľno, inak by to ten sediaci turista určite schytal do lona… Ani neviem či som si skôr utrel  kropaje studeného potu napriek letu a vonkajším asi 30 celziovým alebo zadok. Šťastný vychádzam a pohľad sa mi stretne s čašníkom, ktorý nevie kam položiť to objednané pivo. Toto bol môj najťažší beh s „plnou poľnou“ v živote…Na tréning som napriek behu meškal…Ukázalo sa, že najmocnejším orgánom človeka, je jednoznačne prdel a generálom čo velí a vy určite poslúchnete je hovno…

Bol som v 5. ročníku vysokej rok a pol po svadbe, keď sme chceli ísť s manželkou do kina v dome odborov VSŽ… la via de la droga… cesta rajskej smrti.. kúpili sme si lístky a chceli sme do kinosály. Baba trhačka lístkov … “ občianske preukazy.. film je od 18″… Ani ma nenapadlo vo veku 24 rokov že by som potreboval doklad.. tak som nenosil a manželka nemala tiež.. „Nemáme…“ vtom ma napadla spásna myšlienka.. rozopol som manželke široký zimný kabát a ukazujem babe trhačke jej 6 mesačné tehotenské brucho… „aha.. sme manželia a čakáme dieťa..“ úspech?? Baba zvraštila obočie a odvrkla..“ Doma si robte čo chcete, tu musíte preukázať dokladom že máte 18.. “ a rozkročmo zatarasila dvere do kinosály… neprešli  sme…