Pohľad z bufetu

Tento spôsob ničenia lodí bol známy už v staroveku a stredoveku. Už grécke triéry  mali vpredu okované bodlo, ktorým narážali do nepriateľských lodí s cieľom ich zničenia. Na konci 19. storočia boli postavené posledné lode s taranovacím bodlom na predku lode pod hladinou ponoru (1881 HMS Polyphemus a 1983 USS Katahdin). Jedny z posledných námorných taranov boli:

• februára 1988 dva incidenty za tri minúty v Čiernom mori, Boli taranované americké plavidlá USS Caron a USS Yorktown loďami sovietskeho námorníctva lebo narušili výsostné vody ZSSR a neuposlúchli výzvy na zmenu kurzu.
• marec 2013 sa vzájomne taranovali japonská velrybárska loď Nisshin Marua loďe ekologickej  organizácie Sea Shepperd MY Steve Irwin, MY Bob Barker a MY Sam Simon. Plavidlá ekologickej organizáce sa snažili znemožniť pokus japonskej lodi o doplnenie paliva z tankeru.
• novembra v Kerskom prielive ruský remorkér Don vrazil do ukrajinského rremorkéru Jani Kapu pre nedovolené vplávanie bez povolenia k kerčskému mostu.

Počas II. Svetovej vojny Japonci vymysleli v dobe najväčšieho tlaku amerického letectva v tichomorí samovražedný spôsob ničenia nepriateľských lodí- kamikadze. Najskôr sa takto obetovali piloti lietadiel, ktorým došlo strelivo, neskôr vyrobili špeciálne lietadlá – torpéda, ktoré zo vzduchu mali ničiť nepriateľské lode a neboli určené pre návrat na letisko. Spojené štáty šli ešte ďalej a vyrobili tri prototypy( dva s raketovými motormi a tretí s dvoma prúdovými) lietadla Northrop XP-79 Flying Ram . Bolo to samokrídlo so zvislými chvostovými plochami so zosilnenou nábežnou hranou práve na taranovanie nepriateľských lietadiel, so štyrmi guľometmi ráže 12,7mm. Pilot v lietadle ležal na bruchu, čo malo zabezpečiť teorеticky manévrovosť pri preťaženiach až 20g. Prvý let prúdového sa uskutočnil až 12.9.1945, po 15. minútach skončil katastrofou a od projektu sa upustilo.

Ruskí piloti použili taran už v I. svetovej vojne, kde ho použil Pjotr Nesterov 8.9.1914, keď na neozbrojenom jednoplošníku Morane  vrazil do rakúskeho lietalda B.I. vedúceho trojice, ktorá práve bombardovala letisko. Pri odvážnom manévri zničil nepriateľské aj svoje lietadlo a zahynul. Práve  Nesterov bol  prvý na svete , čo 27.8. 1913(9.9.)  urobil premet na francúzskom lietadle Nieuport IV v Kijeve a vyslúžil si obdiv celého leteckého sveta. Rusi dodnes volajú premet петля Нестерова, dovtedy sa volala мёртвая петля( mŕtva slučka), lebo bola vypočítaná len teoreticky a pri pokusoch piloti obyčajne zahynuli.

Pri veľkej vzdušnej prevahe nemeckej Luftwafe ruskí piloti počas IIWW často používali taran k zničeniu nepriateľa potom, čo im došla munícia. Dokonca túto techniku zdokonalili tak, že nezničili svoje lietadlá a vracali sa na letisko.

Nástupom lietadiel s reaktívnym pohonom sa zvýšili rýchlosti vzdušného boja a taran sa prestal používať. Je zaznamenaných len pár vzdušných taranov v prúdovej dobe:

28. novembra 1973 kapitán Gennadij Jeliseev, ktorý pilotoval stíhací stroj MiG-21SM, zničil lietadlo  narušiteľa sovietskej hranice takmer nad Tbilisi – RF-4C Phantom II. Pilot Phantomu iránskeho letectva major Shokuhniya a americký plukovník letectva John Saunders boli zadržaní príslušníkmi pohraničnej stráže a o 16 dní neskôr boli presunutí na iránsku stranu. Kapitán Gennadij Jeliseev zomrel. Po 12 dňoch mu bol posmrtne udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. (O osem rokov neskôr, 27. januára 1982, iránsky pilot zomrel v leteckom boji počas iránsko-irackej vojny). Napriek tomu, že odvtedy ubehlo viac ako 46 rokov, tento príbeh je stále nejasný, stále má označenie  „Prísne tajné. Gennadij Nikolaevič Jeliseev sa narodil v Stalingrade 26. decembra 1937 v robotníckej rodine. Po ukončení strednej školy v roku 1955 vstúpil do Batayskej vojenskej leteckej školy pomenovanej po A. K.Serovovi, ktorú ukončil v roku 1959. Posledným miestom jeho služby bola Zakaukazská vojenská oblasť (ZakVO), posádka Vaziani, ktorá je vzdialená asi 20 km od Tbilisi. Posledná funkcia – zástupca veliteľa letky 982. stíhacieho leteckého pluku 283. stíhacej leteckej divízie 34. leteckej armády. Jedna verzia toho, čo sa stalo, je takáto. 28. novembra 1973 systémy protivzdušnej obrany zaznamenali ďalšie porušenie štátnej hranice Iránom a prvý poplašný signál vyšiel na veliteľské stanovište 15. zboru Baku v Baku. Podľa mnohých zdrojov potom platila inštrukcia, ktorá podľa možnosti nariadila, aby dopravné lietadlá narušiteľa boli prinútené pristáť, bojové lietadlá mali byť zostrelené bez varovných výstrelov. Cieľ bol identifikovaný ako bojové lietadlo sprevádzané jeho rádiotechnickým navedením , umiestneným v dedine Imishli. Na zachytenie cieľa boli okamžite vysadené dve lietadlá 15. zboru protivzdušnej obrany a na ich zachytenie pred letiskom Vaziani bol pilotovaný MiG 21CM 34. leteckej armády ZakVO, ktorú pilotoval kapitán Eliseev. Bol vydaný pokyn „Znič cieľ!“

Dalo by sa to urobiť dvoma spôsobmi: MiG 21SM bol vybavený štyrmi( ja by som povedal že dvoma) riadenými raketami typu vzduch-vzduch so stredným doletom R 3P (letový dosah od 1,5 do 8 km, rýchlosť 550 metrov za sekundu, čas letu 21 sekúnd, hlavica 11 , 3 kg, by mala bezkontaktná rádiová poistka poskytnúť detonáciu, ak raketa prejde bližšie ako 30 metrov od cieľa) a vstavaný kanón GŠ 23L – 200 nábojov.

„Prvý odpal!“ Hlásil Eliseev a urobil prvú (dvojitú) salvu. Potom ticho. Po chvíli nasledovala nová správa: „Začnite druhú!“ Druhý pár R 3P bol odpálený. A znova ticho.Existuje verzia že Phantom odpálil tepelné klamné ciele a rakety minuli. Problém je skôr v samotnej rakete a jej zameriavacom systéme: P 3 prvých modifikácií, úplne skopírovaných z americkej rakety AI 9 Sidewinder, kvôli špecifickým vlastnostiam sovietskej elektroniky, bola raketa málo spoľahlivá a často zlyhala.

Potom kapitán dostane rozkaz zo zeme: ísť na taran, pokojne odpovedať „ano taran!“ nato značky obidvoch lietadiel zmizli z radarových obrazoviek. Je oficiálne potvrdené, že kapitán s krídlom MiGu odrezal chvost Phantoma, hoci dôstojníci, ktorí boli v ten deň v KP, boli pevne presvedčení, že Eliseev nenarazil na votrelca krídlom, ale celým trupom, po ktorom MiG 21 explodoval vo vzduchu. Stále nie je jasné, prečo pilot nepoužil kanón svojho lietadla. Podľa jednej verzie sa  pokúšal strieľať, ale po prvej krátkej salve sa zbraň zasekla. Za čo potom boli údajne potrestaní technici lietadla , ako aj všetci, ktorí boli zodpovední za vyzbrojovanie. Neexistujú však o tom žiaden dôkaz. Iná teória hovorí o tom, že zabudol použiť kanón, lebo predtým lietal na MiG-21 vyzbrojených len raketami. Pravda nie je jasná.

11.júl 1981  pilot Vlentin Kuljapin na lietadle Su-15MT použil taran proti dopravnému lietadlu CL-44 argentínskej spoločnosti Transportes Aereo Rioplatense, ktorá vykonávala tajný transport po trati Tel Aviv- Teherán. Nečakane vnikli do vzdušného priestoru ZSSR nad Arménskom. Pilot najskôr upozornil posádku dopravného lietadla  mávaním krídel, oblietal dopravné lietadlo zľava sprava asi 13 minút. ohlásil že narušiteľ nereaguje, dostal príkaz aby narušiteľa donútil pristáť za každú cenu, alebo ho zničil. Ak by chcel použiť rakety, musel by sa vzdialiť za cieľ a ten by mohol vyletieť zo vzdušného priestoru ZSSR, lebo boli od hranice len asi 2 km, kanón nemal.  Rozhodol sa použiť taran, podletel zozadu jeho pravú vodorovnú chvostovú plochu a narazil do nej zakabínovým priestorom svojho SU-15. Z dopravného lietadla zahynula štvorčlenná posádka, Kuljapin sa katapultoval a prežil ako prvý pilot po úspešnom tarane s prúdovým lietadlom, dostal rád červenej hviezdy.

Vladimír Černjavský na SU-27 v septembri 1987 urobil „taran“ bez kontaktu na vrtuľník LINX nad Barentsovým morom.  Britské vrtuľníky kráľovských vzdušných síl pravidelne lietali tesne k vzdušnej hranici  Ruska, ako keby chceli vyprovokovať použitie zbraní, pritom plnili prieskumné úlohy. Rusi museli každodenne štartovať proti nim. Priletel k nemu, urobil okolo neho zatáčku a oni nič. Vzdialil sa  a rozhodol sa, že im ukáže, že aj bez použití zbraní sa dá bojovať. Vrtuľník letel rýchlosťou asi 200km/hod, Su-27 700km/hod priamo proti nemu. Rus v poslednej chvíli potlačil, vrtuľník pritiahol, minuli sa tesne, zdalo sa, že mu preleteli medzi zvislými chvostovými plochami. Okamžite pritiahol, urobil bojovú zatáčku a pri ich kabíne im pozrel dnu. Bolo vidno, že sú vyplašení, otočili vrtuľník a pristáli na svojej lodi. Od tej doby nebolo už žiadnych príletov vrtuľníkov k ruskému vzdušnému priestoru. On ten incident nedokladoval nadriadeným, tí nevedeli pochopiť, prečo sa Briti stiahli. V Daily News však písali o bláznivom ruskom pilotovi. (Video na youtube, wiki)

13.septembra 1987 sa stretli znovu nad Barentsovým morom SU-27 číslo 36 pilotované Vasilijom Cimbalom z 941 pluku, teraz s nórskym prieskumným lietadlom ORION-3 z 333 letky, ktoré zhadzovalo do mora hydroakustické bóje, aby mohli sledovať pohyb sovietskych ponoriek. Pilot suchoja vedel že nemôže použiť zbrane, tri krát skrížil dráhu letu  Orionu tak, že ten musel meniť smer a výšku aby sa udržal pod náporom výtokových plynov od stíhača vo vzduchu. Nepomohlo, aby zabránil zhadzovaniu bójok rozhodol sa vletieť pod Orion . Keď bol pod ním vysunul brzdiace štíty, aby dosiahol spomalenia, no  zasiahol ľavou zvislou chvostovou plochou jednu z vrtúľ Oriona, ktorej trosky poškodili trup nórskeho lietadla. Nóri otočili okamžite domov k svojmu pobrežiu. Cimbalovi to nestačilo, otočil sa za nimi, dohnal ich a nadletel nad lietadlo. Z tejto pozície vypustil časť paliva priamo na pilotnú kabínu a trup Oriona, potom sa otočil a šiel  domov na pristátie.  Nikomu nič nehlásil. Po pristátí Orionu doma, si Nórsko  pozvalo veľvyslanca aby podali protest, ten to oznámil do Moskvy. Odtiaľ „zákonom padajúceho hovna“ začalo vyšetrovanie kto, kedy a kedy.. Cimbal zatĺkal a tvrdil že nič mimoriadne sa počas jeho letu nestalo. Jeho story praskla, až keď Nóri dodali krásne fotografie s jeho trupovým číslom 36 v oficiálnom proteste proti nebezpečným a neprofesionálnym manévrom sovietskeho pilota nad medzinárodnými vodami. Od tohto incidentu pri zjavení ruských hviezd vedľa lietadiel NATO vzniká vždy veľký nesúhlas s ich prítomnosťou s obavou o svoju bezpečnosť… ( zvezda.ru 20.4.2016)