Pohľad z bufetu

Štúdium vysokej školy som začal v čase posledných záchvevov studenej vojny. Stredná bola v leteckých opravovniach Trenčín, ktoré som mal od rodičovského domu 4 kilometre, tak voľba bola jasná. Jediná vysoká s leteckou tématikou bola v Košiciach, a tak ma za vojačka vzali. Maturoval som v odbore mechanik lietadlových palubných prístrojov, ktorý sa na výške v tom roku  neotváral, môj výber sa zameral na  motor-drak, jednoducho konštrukciu a prevádzku lietadiel, lietadlových systémov a leteckých motorov. V tomto období sme vedeli, že ak tam po pol roku zostaneme upisujeme sa štátu a armáde najmenej  na 20 rokov, pričom po polročnej náhradnej vojenskej službe budeme vojakmi profesionálmi v hodnosti rotmajster s platom asi 560 KČS brutto.Štúdium v trvaní päť rokov začínalo polročnou náhradnou vojenskou službou. Nástup bol prvého augusta, vyfasovali sme blembáky na hlavu, uniformy na telo a kanady na nohy. Spacáky s dekou neurčitej farby , zeleným nepremokavým zvrškom a krásnou zeleno tyrkysovou hygienickou vložkou. Najviac ma „fascinovali“ červené tepláky, zelené trencle a kuriatkovo žlté pyžamo. Poradová príprava, vojenské predpisy, matematika. Behy, hody, streľby, plazenie, pochodovanie… hodiny pochodovania aby utvrdili našu morálku dupotom kanád a vrieskaním povelov. Vysoká intenzita týchto „potrebných“ vecí skončila dňom slávnostnej prísahy. Vtedy sme sa po mesiaci odlúčenia stretli s našimi blízkymi, rodičmi,  milenkami.  Prvá vychádzka do mesta do večierky, ktorá bola o 22:00. Od septembra sme sa viac venovali všeobecne inžinierskym predmetom a základným vojenským, ako bola taktika, chemická príprava, či politické dejiny robotnícko- roľníckeho hnutia. Ráno o 6:00 budíček, 6:10 30 minútová rozcvička, 7:00 nástup na raňajky, 7:30 nástup odboru( prvý odbor druhej fakulty sme boli my špecialisti ČVO 430- motor drak. 8:00 škola do asi 13:30, potom obed, hodinka voľna a samoštúdiu do 18:00. Večera a osobné voľno do večierky -22:00. V sobotu veľké rajóny.

Deň za dňom, týždeň za týždňom. Na radu prišli študentské huncútstva, utekanie na čierne vychádzky cez plot, pitie s mierou vrchovatou, vytie na lampu pred dozorným školy, len tak, aby mal radosť, lebo to bol náš známy a práve bol povýšený z nadporučíka na kapitána( mr. Fruni, neskôr známy celému samostatnému Slovensku).  Organizovali sme študentské turnaje vo volejbale,, futbale, hokeji, baskete. Okrem nich aj iné roztopašné zábavy.

Krásna slniečková  sobota, pod oknami sme mali smetiaky, ktoré sa vyvážali nepravidelne a tak boli jedným velikánskym potkaním mestom.  Rozdelili sme si úlohy a urobili taktickú poradu. Bijci dostali lopaty  a číhali, týlová služba( dnes logistika) nosila kýble s vodou , vyháňači ju liali do dier. Natiahli sme hadicu z umyvárne na prvom poschodí, púšťali vodu do prázdnych sudákov, odtiaľ  ju čerpali týlari  a nosili vyháňačom. A boj sa začal. Potkany chvíľku nereagovali na našu snahu, ich mesto pod zemou bolo  veľmi veľké. Po dvadsiatich minútach neustáleho liatia vody sme vyhnali prvých. Vtom začali útočiť bijci a úspech na našej strane začali rásť.. Nepriateľov sme ukladali do rád v skupinách po 10, aby sa nám ľahšie na konci hodnotilo. Boj trval hodinku  a pol, na konci sme narátali 125 vystretých nepriateľov. Po tejto bitke sme mali asi pol roka pokoj. Všetko sme spláchli načierno prineseným pivom, zajedli klobáskou z rodičovských balíkov a pecňami čerstvého chleba darovaného od provianťáka.

Zišli sme sa z celej republiky, od západu Čiech až po východ Slovenska. Hosťo bol jedným z veselých spolužiakov, vyznávač piva od Českých Budějovíc, Luďek bol karatista s druhým kyu  zes Plzne. Absolútne nepil alkohol, len športoval v každej voľnej chvíli. Vznikol veľký spor, čo je silnejšie? PIVO ALEBO KARATE?? Okamžite sme z toho urobili principiálnu vec, ktorú môže rozhodnúť jedine preteky.

V čate sme sa rozdelili na približne rovnako silné tábory, stanovili presné pravidlá a začali sme pripravovať borcov na sobotu, kedy sa to malo rozhodnúť. Každý mal svojho maséra, vytvorili sme odbornú komisiu, ktorá dohliadala na jendoduché pravidlá… Pobeží sa cezpoľný beh, v polovičke trate preložený pitím piva. Každý mal v čo najkratšom čase vypiť 5- päť pollitrových čapovaných pív , zazdiť ich panákom a bežať späť. Trať mala asi 4 kilometre tam, rovnako späť. Športovci si vymohli , že sa bude môcť zvracať, ale až po vypití posledného piva a panáku, skôr nie, to by bola diskvalifikácia.  Pivári boli presvedčení, že cestou späť začne pôsobiť alkohol u športovca a ten prehrá.

O 14:00 zaznel štartovací výstrel a borci sa dali do cezpoláku. Ako sa predpokladalo , na Rybu( krčma na pol ceste) dobehol ako prvý karatista, oboch na stole čaká predpísaná načapovaná batéria penivých pív. Prvé vdýchol na jeden šup, druhé dal na tri krát.  Vtom pribieha pivár a pri polovičke tretieho sa dostáva do vedenia. Karate má problém s posledným pivom, evidentne ho nemá kam dať. Pivár vybieha na spiatočnú cestu, s náskokom asi minútu a pol. Konečne dopije ak karatiska a vyráža za ním. Asi po dvesto metroch zostáva stáť… pivári sa radujú že končí, lebo fakt niečo nie je v poriadku. Nevládze niesť tú nezvyklú záťaž a tak sa jej zbavuje jedným rýchlym prstom. Predýcha to a vydá sa na stíhačku. Asi kilometer a pol pred cieľom dohoní pivára a výsledok je jasný. Všetci v cieli uznávame že karate je predsa len rýchlejšie ako pivo.

Toto obdobie bolo plné krásnych spoločných akcií, ktorými sme si krátili pakáreň a štúdium. Nemali sme ešte milenky v novom meste, ani iné zábavy, ktoré prišli po pol roku základnej služby  s povýšením a uvoľnením vychádzkového režimu.