Pohľad z bufetu

môj vtedajší sen

Koniec vysokej školy, som mladoženáč a dokonca čakáme rodinku. Prvá práca, zodpovednosť asi za 60 ľudí, život začína uháňať. Dostávam štátny byt, nie je v bohvie akom stave, malá svojpomocná rekonštrukcia z neho urobí krásne hniezdočko pre mladú rodinku. Darí sa nám výborne, rozhodneme sa pre kúpu prvého vlastného auta. Píše sa rok 1985 a ako to tak býva, autá sú na poradovník. V našej socialistickej realite pre „obyčajného človeka“ je výber vcelku obmedzený. Z NDR dovážame Trabanty, ktoré sú dvojtakty a mrňavé, väčšie Wartburgy, taktiež dvojtakty, dymiace vrčiace skleníky. Z Rumunska Dacie, ktoré sú síce priestranné, no spoľahlivosť a servis nič moc, od veľkého ruského brata Žiguli pod exportným názvom Lada, kde si môže človek vybrať štyri motorizácie ( 1100,1300,1500 a nové 1600cm3). Napokon domáci výrobca z Mladej Boleslavi nám ponúka dve motorizácie svojho modelu 105/120 v asi troch rôznych výbavách( L, LS,GLS) Bolo to auto s kufrom vpredu a motorom vzadu, maximálka asi 140 Km/hod s motorom necelých 38KW. Auto sa vyrábalo od roku 1976, v roku 1983 prešlo modernizáciou a dostalo označenie M. Bolo jasné, že zvíťazí vlastenectvo a krásna červená z reklamných plagátov ma oslovila najviac. Už som si ju predstavoval s čiernymi doplnkami a rôznymi vylepšeniami, ktoré samozrejme museli byť. Manželka to prebrala so svojimi rodičmi, zistilo sa že manželkin ujo Jano je šéfom autoservisu( s predajňou) v Košiciach, a teda bude najvýhodnejšie kúpiť autíčko práve u neho. Vybavil som si pôžičku, zaslal všetky potrebné informácie „ujovi“ a on ma hodil do poradovníka. Začal som sa tešiť na novučkú červenú LSku, ktorá bola v každom druhom mojom sne. Asi o mesiac volá „ujo“ že autíčko prišlo a môžeme si ho prísť  kúpiť. Cesta vlakom je radostná. Veď späť si odšoférujem môj sen…..

Svokrovci samozrejme nesmeli v predajni chýbať, lebo predsa len ten „ujo“ je bratom mojej „mamičky“, teda svokry. Korporatívne ako delegácia sa dostavíme do predajne pri autoservise, a tam nás víta rodinný príslušník, šéfino celého podujatia. „ Ahojtee… tak autíčko je v prípravni, má dokončený predpredajný servis , môžeš si ho ísť pozrieť“… oslovuje ma po zvítaní.  Všetci štebocú v tej vstupnej hale, ja bez dychu trielim do susediacej miestnosti..  rozrazím nedočkavosťou dvere a stŕpnem… V miestnosti sú dve sto dvadsiatky, jedna čierna a druhá biela.. Nechápavo vyvalím oči, zvrtnem sa na päte a hajde späť… „ No ako? Víta m as úsmevom „ujo“ páči sa??“  „ Ja tam svoje nevidím, sú tam len dve cudzie“… opáčim nesmelo… Ale nieee… veď to krásne biele! „ BIELE???“ vyhŕknem…. ja som chcel ale červenú…“ červenú?? Nechápavo sa pýta, toť Kaťuš mi povedala, že bielu!… „Mama? Veď viete že červenú“…. hlesnem nesmelo a chytám sa kresla.

„BIELA je taká krásna prímorská, ľahučká, celý život som chcela mať biele autíčko.. odvetí svokra s milým úsmevom…. Hryziem si do vnútornej strany líca, až mi vyvalí krv do úst.. nechápem , prečo za moje peniaze si ona ide plniť svoj celoživotný sen!…. Pre pokoj v rodine sa otáčam späť a idem si prevziať tú „krásu prímorskú“….  Popodpisujeme papiere, vrátane poistky , nasáčkujeme sa dnu a vyrazíme smer benzínka, ktorá je asi kilometer od predajne. Šťastná „mamička“ sedí v predu a žiari viac ako tá biela karoséria. Manželka vidí tú sopku v mojom vnútri , ukludňujúco mi položí ruku na rameno… Asi po 500 metroch auto zakašle a zostane stáť!!!. Ten milý „ujo“ nám nechal natankovať málo paliva, tak vyliezame a tlačíme, ako idioti.. ako keby sme to práve ukradli. Sopka je tesne pred výbuchom….. Vrchol dnešného tak dlho očakávaného „krásneho“ dňa má mať ešte jeden vrchol….. „Si predsa len málo skúsený vodič, domov na západ vás odvezie ocino“… rozhodne „mamička“… Prevrátim oči v stĺp, lebo nechcem uraziť staršieho pána so sedmičkami popolníkmi , ktorý má fakticky najazdené viac ako ja. Cestou domov som myslel , že zomrieme všetci asi 4 krát, napokon to šťastne dopadlo.

Na druhý deň idem do okresného mesta prihlásiť auto do evidencie, stále si nemôžem zvyknúť že nie je červené… Policajný dvor nie je veľký, ráno rýchlo zaparkujem, ostáva už len jedno voľné miesto vedľa mňa v rohu pri budove. Idem na druhé poschodie čakať do nekonečného poradia, z okna vidím na dvor. Prichádza policajná dodávka, chvíľku váha, potom si nadíde a začne cúvať vedľa môjho auta… samozrejme, že mu to nevyjde a tresk do zadného blatníka… Vytreštím oči , zvrtnem sa na opätku a letím dolu schodmi… Dolu sa mi postavia do cesty dvaja poliši, čo práve vystúpili z dodávky.. to je vaše?? Ukážu smerom k môjmu autu. Nič tomu nie je, je to len trošku zatlačený plech… ani farba neodskočila… oznamujú mi … Srdce mi búcha , chcem kričať.. no odzbroja ma návrhom.. poďte s nami , vybavíme vás prednostne… V mrákotách idem späť na druhé poschodie( v hlave mi hučí.. zasratá biela a ešte nabúraná), vedú ma ako zločinca… vstrčia ma priamo do kancelárie, ani neviem ako, za 15 minút som vonku aj so značkami pod ramenom. Mal som na to vybavenú celodennú dovolenku, lebo tak nejak to vtedy trvalo, teraz po pätnástich minútach mám značky a preliačený blatník….

Jazdil som tak do prvej kontroly, ktorá bola asi po 5000km, kde mi to v servise bezbolestne  vyklepli späť. Nebol to môj červený sen, bola to svokrina vysnívaná prímorská ľahučká biela, avšak bola veľmi spoľahlivá a nikdy nás na ceste nenechala. Stála asi 78 tisíc a keď som ju predával v 1993 po 230 000 najazdených  kilometroch, dostal som za ňu toľko, ako stála nová. Slovko inflácia sa prejavilo v plnej nahote. Nové Favority sa dali kúpiť za asi 150 000 Sk.