Pohľad z bufetu

V prvých povojnových voľbách 26. mája 1946 získali komunisti v Česku 40,17 % (v Čechách 43,25 %, na Morave 34,46 %) hlasov. Na Slovensku triumfovala Demokratická strana (DS) so 62 % hlasov, čo však predstavovalo len 14 % v celoštátnom meradle. Komunisti s hlasmi sociálnych demokratov (Československá sociální demokracie – ČSSD) dosiahli pohodlnú väčšinu v parlamente a postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) Klement Gottwald stal predsedom koaličnej vlády, v ktorej bolo 9 komunistov v menšine oproti 15 ministrom z iných strán a dvoch nezávislých. Vládu tvorilo 9 ministrov KSČ+KSS, ďalej 4 členovia ČSNS, 4 z ČSL a 4 z DS, 3 z ČSSD a dvaja nestraníci- Jan Masaryk a Ludvík Svoboda.

20 februára 1948 podali 12 nekomunistickí ministri (ČSNS – 4, ČSL – 4, DS – 4) demisiu v nádeji, že prezident Beneš (bývalý člen ČSNS) rozpustí vládu a uskutočnia sa nové voľby. Keďže neodstúpila nadpolovičná väčšina vlády, vláda ako celok nemusela podať demisiu. TOTO BOLA ZÁSADNÁ CHYBA tých čo organizovali pád Gottwaldovej vlády.

„Verím, že rozumná dohoda je možná, pretože je absolútne nevyhnutná,“ napísal prezident Beneš predsedovi vlády 24. februára 1948. V ten istý deň osobne rokoval na Hrade aj s Gottwaldom, pričom trval na demokratickom riešení celej krízy a naliehal na neho, aby sa s protestujúcimi stranami dohodol. Komunistický premiér to však už po niekoľkýkrát odmietol a Beneš následne národnosocialistickým ministrom oznámil, že demisiu neprijme. Táto noc priniesla zlom. Ráno 25. februára hlava štátu poverila svojho osobného tajomníka, aby pripravil listy o prijatí demisie.

Dňa 25. februára 1948 sa na Václavskom námestí v Prahe konala manifestácia asi 100 000 ľudí. Komunistický líder Klement Gottwald na nej oznámil, že prezident Edvard Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov a schválil návrh novej vlády. Jej predsedom sa stal práve Gottwald. Tento deň budú československí pracujúci v nasledujúcich desaťročiach povinne oslavovať ako Víťazný február.

„Prezident republiky Edvard Beneš prijal 25. februára 1948 predsedu vlády K. Gottwalda, ministra vnútra Václava Noska a predsedu Ústrednej rady odborov poslanca Antonína Zápotockého. Predseda vlády odovzdal prezidentovi návrh na rekonštrukciu a doplnenie členov vlády,“ píše sa v agentúrnej správe.

„Právě se vracím z Hradu od prezidenta republiky. Dnes ráno jsem panu prezidentu republiky podal návrh na přijetí demise ministrů, kteří odstoupili 20. února tohoto roku. A současně jsem panu prezidentu navrhl seznam osob, kterými má býti vláda doplněna a rekonstruována. Mohu vám sdělit, že pan prezident všechny mé návrhy, přesně tak jak byly podány, přijal…“ Klement Gottwald takto rozburácal dav čakajúci na Staromestskom námestí.

Nakoniec (25. februára) po nátlaku podali demisiu a boli zbavení úradu dvaja ministri ČSSD Václav Majer a František Timeš. To už ale prezident neprijal, lebo medzitým schválil návrh Gottwalda na rekonštrukciu vlády, kde bolo zasa len 9 komunistických ministrov, no nahradení ministri neboli členovia predchádzajúcich vládnych strán.

30.mája 1948 sa konali voľby, v ktorých získala Národná fronta všetky miesta v parlamente. Na protest bolo vhodených do urien 994 419 bielych, teda neplatných lístkov, za kandidátku Národného frontu hlasovalo 6 424 734 voličov pri 92,8% účasti. Týmito voľbami boli potvrdené kroky komunistov z 25.februára 1948, čím sa stali februárové udalosti vecou celého národa, nielen Prahy a jej demonštrácií.

Takže, ak to niekto nazýva prevratom klame. Beneš, ktorý sa bál občianskych krvavých nepokojov podľahol tlaku, ale postupoval zákonným spôsobom, čo nemožno nazvať prevratom ani pučom, ako je teraz obvyklé. Bol taktiež prvým prezidentom za komunistickej moci v 1948 roku, na čo sa rado zabúda. Bol prezidentom do svojej abdikácie, po ktorej sa 14.júna 1948 bol zvolený za prezidenta v novozvolenom parlamente Gottwald a na jeho miesto predsedu vlády nastúpil 15.júna 1948 Antonín Zápotocký, ktorý bol v rokoch 1940 – 1945 väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen. PO Gottwaldovej smrti 1953 sa stal prezidentom republiky a vysporiadal sa s kultom osobnosti, ako to bolo vtedy módne v celom socialistickom tábore.

Bude podoba dnešných demonštrácií na námestiach len náhodou s rokom 1948, kedy to komunistom vyšlo? Vyšlo to už raz aj PROTI komunistom v roku 1989, keď sa zasa po demonštráciách odinštalovala ich vláda taktiež zákonným spôsobom, teda jej rekonštrukciou a následnými voľbami. Ak by sme trvali na názve prevrat či puč 1948, museli by sme tak volať aj udalosti „nežnej revolúcie 1989“. Komunisti tu absolutisticky vládli 41 rokov, od novembra 1989 máme len 36 rokov, no už sme sa stihli po troch rokoch rozpadnúť a založiť z jedného štátu dva.

P.S.: snažil som sa objektívne opísať udalosti a deje, bez svojho názoru na ne. Prevzatia moci 1948 aj 1989 boli podobné ako vajce vajcu, nátlak ulice, rekonštrukcia vlády s následnými voľbami do parlamentu.