Pohľad z bufetu

Býva to fráza poväčšine v rozprávkach alebo romantických filmoch. Reálny život je tak rýchly a komplikovaný, že niečo podobné v samej podstate vylučuje. Ja som sa však s niečím veľmi podobným vo svojom živote stretol.

Kde bolo tam bolo, v roku 1980 sa stretli v jednom čase a na jednom mieste traja mladí muži zo Slovenska. Každý bol z iného mesta a každý úplne iný. Volajme ich Peter, Boris a Paľo. Peter bol z východu útlejšej postavy a rozprával nárečím, konkrétne zemplínskym, hoci sa snažil o spisovnú slovenčinu. Boris bol zo západu, fešák z kúpeľného mesta, so skoro čiernymi kučeravými hustými vlasmi a fúzikmi. Paľo bol Borisov spolužiak zo strednej ale z iného historického mesta, bol obyčajný špinavý blond o kúsok nižší ako Boris. Osud ich spojil po nástupe na vysokú školu a ubytoval ich v jednej izbe internátu, kde spolu bývali tri roky nepretržite a dva roky občasne. Tým že boli každý trošku iní sa im darilo veľmi dobre spolunažívať a zažili kopu srandy. Pomáhali si v škole aj mimo nej. Po mesiaci vojenskej prípravy prišiel deň prísahy, áno boli poslucháčmi vysokej vojenskej škopy. Dvadsaťroční chalani, ktorí milovali lietadlá. Bol to prvý deň, keď ich prišli navštíviť rodičia ,súrodenci a kto mal, tak aj frajerky. Bol to prvý deň, keď sa po mesiaci aj čosi dostali von z kasární na vychádzku, hoci museli byť v uniforme. Tú odložia až po pol roku náhradnej vojenskej služby a budú ju nosiť len v škole, na vychádzky budú môcť používať civil…

Paľovi neprišla žiadna frajerka, lebo ju nemal, privítal len rodičov s ktorými strávil pekné popoludnie. Borisovi prišla okrem rodičov aj frajerka, zo susedstva, bola normálna baba, hoci na neho ženy len tak leteli a mohol si vyberať. Petrovi rodičia doviezli so sebou aj jeho lásku zo strednej školy, s ktorou už dlhšie chodil. Bola to krásna baba ako obrázok a štebotala rovnakou zemplínčinou ako on. Všetci sa rozišli so svojimi príbuznými do mesta a naplno využili predĺženú vychádzku, vrátili sa na internát až v hlbokej noci.

Uplynuli asi tri týždne a mohli ísť na prvý opušťák domov. Víkend rýchlo ubehol a znova sa stretli v nedeľu v noci v jednej izbe. Vyložili na stôl fľašku pálenky prinesenú z domu, začali popíjať, zajedať to domácou klobáskou a vymieňať si dojmy z prvej návštevy domovov. Peter bol mĺkvejší ako obyčajne, no akosi tomu nevenovali pozornosť. O pár dní obom prezradil, že jeho láska sa s ním rozišla, a nechcela ho ani vidieť ani mu nič nevysvetlila, že prečo. Pri ďalšom opušťáku urobil znova pokus o stretnutie s ňou, no dopadlo to rovnako. Začal si zvykať, že je sám a tak si našiel pomerne rýchlo novú priateľku s ktorou sa do konca prvého ročníku aj zosobášil, čakali dieťa. Všetci sme to oslávili, boli sme mu na svadbe, on tam musel ako ženích a tí dvaja ako družbovia, aj na krste- teda privítaní občiankov do života. Do konca vysokej mal už dve deti. O tej prvej láske , čo ho bez vysvetlenia opustila, sa jeho sestra dozvedela len toľko, že dostala nejaký list, kde jej pisateľ oznámil aby prišla pozrieť na neho do metropoly, ako sa tam jej milý kruví s inými dievčatami. Neprišla a nechcela ho ani vidieť. … Druhý sa ženil po treťom ročníku Paľo, vzal si miestne dievča z veľkomesta východu s podmienkou, že ak to nevyjde, na konci školy sa rozvedú a do novej posádky pôjde slobodný. To bola veľká výzva, no akosi k tomu rozvodu nedošlo a už sú spolu 40 rokov. Tretí sa oženil fešák Boris, ktorý si zobral kamarátku zo skupiny pionierskych vedúcich, kam chodili spolu s Palom a viedli oddiely pionierov.

Prišiel deň promócií a odchodu na mesačné posledné prázdniny, po ktorých sa každý hlásil u svojho útvaru,kam bol pridelený. Pri poslednom objatí a želaní si šťastných posledných prázdnin, Boris niečo pošepol Petrovi do ucha, začul som len prepáč.. a potom nahlas dodal.. „aspoň máš teraz rodinku , ženu a deti“. Ten zbledol a chvíľku to vyzeralo že ho udrie zaťatou päsťou, napokon sa len otočil a bez slova odišiel.

Asi po siedmych rokoch som sa zastavil u Borisa na návšteve, kde som si na tú príhodu spomenul a spýtal sa ho, čo mu vlastne povedal… „ Ospravedlnil som sa mu za ten list v prváku jeho frajerke, to som napísal zo srandy len tak, nenapadlo ma, že sa preto rozídu…“ Petrovi vydržala rodina asi štrnásť rokov, manželka ho opustila aj s troma deťmi pre jeho nekonečné žiarlenie. Borisovi vydržala rodina do štyridsiatky jeho manželky, potom sa ona s ním znenazdajky rozviedla. Paľo, ktorý si bral manželku s podmienkou, mal tento rok štyridsiate výročie svadby. Jeden je už po smrti, Peter zomrel keď mal asi 59 rokov, nikdy sa s Borisom viac nestretol, ani so svojou bývalou manželkou či prvou veľkou láskou. Paľo navštevoval pravidelne Borisa, Petra aj jeho manželku s deťmi, boli predsa priatelia od vysokej. Peter neustále spomínal viac na svoju prvú lásku zo strednej, ktorú v podstate neprestal milovať, ako na manželku, hoci už asi desať rokov žil s priateľkou. Paľo bol Petrovi  na pohrebe začiatkom leta 2019. Jeho bývalá manželka tam nebola, no prišla Petrova sestra s manželom a z auta vystúpila ešte jedna žena…Pristúpila k rakve, kde ležal v modrej uniforme a tíško stála so sklonenou hlavou, videla ho prvý krát od tej prísahy, uplynulo skoro 39 rokov… Prišla sa s ním rozlúčiť tá, ktorá ho milovala celý život a len chybou komunikácie a vďaka zlému žartu sa s ním vtedy rozišla…