Stoja nenápadne na kraji uličiek,
spočinúť na nich môžu unavené nohy.
Zatienené stromom či v skrytom zákutí,
poznajú tajomstvá ľudí.
Plačúce deti, či starec plný smútku,
po odchode životnej družky,
lavička prichýli bez otázok všetkých,
kŕmiča holubov, študenta pred skúškou,
milencov, či krížovkára lámuceho tužky.
Počuli šepotov tisíce, videli bozky, splynutie pier,
hostili vtáčikov či štebotavé deti,
hrajúce sa na nich tisíce svojich hier.
Znamenia do nich vyryté, viditeľná pamäť liet minulých,
nové životy pod rúškom tmy na nich počaté,
Lavičky, nemí svedkovia ľudských starostí,
radosti, plnených snov, nesmelých dotykov tiel.
Každý má svoju lavičku v parku,
ktorej zveril myšlienky, lásky a starosti,
na ktorej sníval , miloval dievča okaté,
lavičku v tieni starého duba,
kde vládne pokoj, sentiment, mier…