Ako sa mohlo stať, že v demokratickom Československu sa dostali k moci komunisti? Tento príbeh sa začal písať 12. decembra roku 1943, keď Klement dohodol podpis zmluvy „ Smlouva o přátelství, vzájemné pomoci a poválečné spolupráci mezi Československem a Svazem sovětských socialistických republik“, ktorú podpísali Zděněk Fierlinger a Vjačeslav Molotov za prítomnosti Beneša so Stalinom. Bola vlastne pokračovaním zmluvy z 16.mája 1935. Zjednotil sa aj protifašistický odboj v Národnej fronte ( združenie politických strán), kde neboli zahrnuté agrárna, živnostenská a národnedemokratická strana. V roku 1945 sa do Prahy vrátil Gottwald ako predseda Národného frontu a podpredseda vlády, zároveň obsadil aj funkciu predsedu KSČ. Dôležitým prvkom , ktorý určil mantinely politického povojnového vývoja v Európe boli dohody z Jaltskej konferencie, ktorá bola tesne po vojne hodnotená sčasti takto: „Závery prijaté na jaltskej konferencii boli po roku 1945 prijímané rozpačito alebo otvorene kritizované. Roosvelt bol obvinený z odpísania východnej a strednej Európy v prospech komunistického ZSSR. V tejto súvislosti sa predovšetkým zmieňuje Rooseveltove a Churchillove odmietnutie žiadosti poľskej emigračnej vlády o povojnovú medzinárodnú kontrolu poľského územia. Navyše žiadni predstavitelia iných štátov, o ktorých sa rokovalo, neboli do Jalty pozvaní, a tak boli vylúčení z rozhodovania o osudoch vlastného štátu či národa. Je silne nepravdepodobné, že obaja štátnici verili, že Sovieti splnia na konferencii dohodnuté závery ohľadom Slobodnej Európy.“ Na toto by sme nemali zabúdať pri hodnotení udalostí v Československu koncom zimy 1948.
Voľby do Národného zhromaždenia 1946.
Ďalším krokom k prevzatiu moci boli demokratické voľby do Ústavodarného Národného zhromaždenia, ktoré pod vplyvom oslobodenia v celom Československu jasne vyhrali komunisti združený v KSČ a KSS. 300 poslaneckých mandátov podľa sčítania počtu voličov zo 7. mája 1946 bolo rozdelených nasledovne: zem česká 150, zem moravsko-sliezká 81 a Slovensko 69. Zeme boli ďalej rozdelené na 28 volebných krajov, ktorým bol pridelený počet mandátov, podľa počtu odovzdaných platných hlasov pomerne k účasti v ostatných krajoch danej zeme. Vek aktívneho volebného práva bol znížený z 21 na 18 rokov, ale voliť mohli len Česi, Slováci a iní Slovania (vylúčení boli Nemci a iné národnosti). Účasť voličov bola povinná. Výsledky volieb pri účasti 97,1% voličov boli nasledovné. Komunisti získali spolu 31,2% ( v čechách 43,25,,, morava-34,46 Slovensko 30,41%. čo predstavovalo 2 695 000 voličov. Druhá skončila Československá strana národnosocialistická so ziskom 18,4% tretia Československá strana ľudová s 15,7% Demokratická strana zvíťazia na Slovensku (61,43%) no v celej republike to bolo len 14,1%. Poslanci KSČ( aj s KSS) dostali 93+21 mandátov, národní socialisti 55, Ľudovci 46, ČSD 37… Klement Gotwald sa stal premiérom. Vznikla prvá vláda Klementa Gotwalda s 26 členmi, piatimi námestníkmi predsedu vlády , kde mali komunisti predsedu vlády, ministra ochrany a sociálnej starostlivosti, vnútra,informácií, financií, vnútorného obchodu a slovenskí komunisti ministra poľnohospodárstva( spolu šesť). Minister Obrany Svoboda a Minister zahraničných vecí boli nestranícki. Zloženie vlády po stranách : 9 komunisti, 3 sociálni demokrati, 12 tzv. „nekomunistických“ alebo „buržoáznych“ a 2 nestraníci
Február 1948.
Komunisti začali zneužívať národnú bezpečnosť v ktorej v podstate prevzali velenie. Gottwald odmietol na vláde o tomto probléme rokovať.. 20 februára podali 12 nekomunistickí ministri (ČSNS – 4, ČSL – 4, DS – 4 Prokop Drtina,Mikuláš Franek, František Hála,Štefan Kočvara,Jan Kopecký,Ján LIchner,Ivan Pietor, Adolf Procházka,Hubert Ripka,Jaroslav Stránský,Jan Šrámek,Petr Zenkl) demisiu v nádeji, že prezident Beneš (bývalý člen ČSNS) rozpustí vládu a uskutočnia sa nové voľby. Ak by sa pridal jeden z dvojice Masaryk Svoboda, Beneš mal vyhlásiť nové voľby, tak ako žiadali ministri v demisii. Nakoľko však demisiu nepodala nadpolovičná väčšina, Komunisti začali stupňovať tlak na prezidenta Beneša na prijatie demisiea povolenie zrekonštruovať vládu platnému premiérovi. 22.2. zvolali zjazd odborových rád do Prahy, kde sa odbory postavili jednoznačne na ich stranu, a pripravili na 25.2. generálny štrajk za účasti 2,5 milióna pracujúcich. Beneš asi o 16:30 25.2. prijal Gottwaldove podmienky na rekonštrukciu vlády, na čele ktorej zostal komunista Gottwald. V uliciach Prahy boli stotisícové demonštrácie na podporu komunistov, tí uviedli ľudové milície do pohotovosti a hrozili občianskou vojnou. Gottwald to slávnostne oznámil pred davom na Staromestskom námestí. Beneš ustúpil a tak nič nebránilo komunistom zrekonštruovať vládu a „mierovým a právne podporeným procesom“ prevziať celú moc v Československu. Druhá vláda vznikla 25.2.1948 mala predsedu, troch podpredsedov a 21 ministrov ( z toho dvoch štátnych tajomníkov.) Komunisti mali 10 miest. ČSSD 1,DS 2, zbytok bol nestraníkov. Táto revolučná vláda vládla do 15.6.1948. Stratili sme demokraciu voľby presne podľa medzinárodných dohôd. 30. mája 1948 boli voľby v ktorých kandidovala Národná fronta ( už nie jednotlivé strany) Čechov a Slovákov, získala 86% hlasov voličov ( 6 425 000 hlasov) pri účasti 7 669 419 voličov, ktorí (zastrašení??- nadšení??) potvrdili cestu nastolenú Gottwaldom. ODVÁŽNYCH BIELYCH LÍSTKOV BOLO SKORO JEDEN MILIÓN( 13,4%)
Právne to nemožno považovať za nedemokratický prevrat ani nezákonné uchopenie moci či puč, lebo všetky kroky boli urobené v rámci platnej ústavy a zákonov Československa. Bol to pravdepodobne nevyhnutný krok, ako súčasť nastolenie prosovietského režimu v zóne vplyvu ZSSR po konci druhej svetovej vojny, ako bola určená na Jaltskej konferencii mocností 4-11.2.1945. Ak by to neprebehlo vo februári 1948, určite by sa niečo podobné odohralo v blízkej budúcnosti. Bola to dohoda mocností a naši regionálni politici boli len bábkami na veľkej politickej šachovnici. Preto nikto nepodnikol žiadne kroky na ochranu demokracie v roku 1948 v Československu, ani v 1953 v NDR, 1956 v Maďarsku a Poľsku, či 1968 znova v Československu. O stredoeurópskom priestore rozhodovali veľmoci už v roku 1918( hranice štátov potvrdené Trianonským mierom z 4.6.1920), 1938 Mníchovským diktátom, , aj 1945 na Jaltskej konferencii.. Je zbytočné hľadať domácich vinníkov či oslavovať vtedajších komunistických víťazov. Oni len splnili dohodnuté za inými stolmi a inými politikmi. Až sme vyčerpali socialistické možnosti, tak nám zasa nikto nebránil vrátiť sa ku kapitalizmu, lebo to bolo tiež dohodnuté inde a nebol to výsledok našej samostatnej vôle. Nesmieme podliehať zdaniu, že rozhodujeme o svojej prítomnosti a budúcnosti sami. Ak by niekto nechcel, nič by sa u nás nemenilo, čo platí rovnako o roku 1948 ako aj o roku 1989.