inžinierska skupina 11.slp Žatec( jej časť)
inžinierska skupina 11.slp Žatec( jej časť)
Skoro celé dva roky som robil technika lietadla na MiG-23, chcel som preto študovať popri zamestnaní medzinárodné vzťahy. Politruk pluku mi sľúbil, že to vybaví, keď prejdem do jeho chasy nástenkárov. Veliteľ pluku si ma zavolal na pohovor a bol tak presvedčivý, že som sa začal hanbiť za nápad prestupu od techniky k rudým bratom. Stačilo na to pár slov. „ Tady čtu, že chceš zanechat funkci technika letadla a přestoupit k politrukúm… To ti nebude mladej líto pětiletýho studia na vysoké škole? Učil ses konstrukci letadel a motorú, abys teď přestoupil k TĚMHLE??“ A hlavou kývol smerom k svojmu politrukovi…. Len sťažka som zadržal smiech , ktorý vo mne vyvolali jeho slová… ťemhle… „
Žiadosť som napokon stiahol a o dva mesiace sa uvoľnilo miesto šéfa skupiny opráv na našej letke, kam som bol obratom ruky ustanovený. Predstavovalo to zároveň aj funkciu zástupcu inžiniera letky a tak som mohol dokázať, že viem vykonávať aj vyšší druh prác a organizovať prácu iných. Po asi roku odchádzal odborný inžinier pluku pre draky na postgraduál a ja som znova šiel vyššie.
Stal som sa v tej dobe najmladším príslušníkom skupiny odborných inžinierov pluku. Ešte včera moji odborní nadriadení, ma privítali dnes so vstupnou úlohou. „ Už si sa zabýval v kanclíku mladý? Ak áno poď sem“, zahlásil Hlavný inžinier Miroslav. Za ním stáli všetci moji noví kolegovia a do jedného sa uškŕňali. „ Máme pre teba prvú odbornú úlohu, je to takpovediac vstupný test, ktorý musí absolvovať každý nastupujúci inžinier“…. Pauza.. Ich úškrnky sprevádzalo trasenie ramien, horko ťažko zadržiavali smiech, čakajúc na moju reakciu na práve vyriekavanú úlohu, ktorá čakala na splnenie. „ Vieš, aby si mohol odborne riadiť toľkých chlapov, musíš preukázať schopnosti v každej oblasti. Máme tu jednu kolegyňu, slobodnú.. a tvoja úloha je myslím jasná- zostrel! Máš na to 30 dní… Zasalutoval , obrátil sa a nechal ma tam stáť s otvorenou hubou… Všetci zbadali môj výraz trpiaceho skauta visiaceho nad priepasťou a vybuchli v ohromný rehot.. „ Veď ona má 2x viac rokov ako ja!“ vyhŕkol som a naďalej lapal po dychu.. „ Věk je jenom číslo“, ozvali sa všetci naraz a neprestávali sa rehotať. Blahoželali mi k prvej úlohe odborného inžiniera čo som mal splniť a želali veľa šťastia… Sedel som za svojim stolom a predýchaval zadanie. Pri predstave povinného „zostrelu“ asi päťdesiat ročnej aj keď štíhlej a dobre vyzerajúcej kolegyne ma oblieval pot. Mal som 27 rokov a toto bola pre mňa nadľudská úloha. Nesmelo som sa spýtal dvoch okrem mňa najmladších, či aj oni plnili podobnú úlohu… „ Akú podobnú, rovnakú sme museli splniť, nebolo to až také zlé, niektorým z nás sa to aj páčilo“ pritakali nezávisle na sebe obaja. Najstarší Pepa Kolek potvrdil to isté. „ No ale keď si plnil úlohu ty Pepo, tak ona mala vtedy snád 25 a boli ste rovnako starí“ skúšal som výhovorku. „ O rozkazech se nediskutuje, ty se musí splnit ….i v době míru a pak se múžeš stěžovat u nadřízeného a to jsem já“ zahlásil a odišiel. Po asi siedmych dňoch prišiel na kávičku aj hlavný inžinier pluku. Rozvážne si ju zamiešal, a pomaličky sa pýta: „ Tak čo už si pokročil v plnení vstupnej úlohy ?“ „ Zajtra som odhodlaný pri letovej akcii nadviazať kontakt, pôjdem na „výškovú“ a tam budem reklamovať vyvolanie filmov s fotogulometu, sú bledšie ako obyčajne…“ „ Sú presne ako ty“, odtušil a odišiel. Fakt som bol hotový z danej úlohy, všetci do jedného mi však potvrdili, že bez jej splnenia sa nezaradím do skupiny tak ako treba. Slečna bola štebotavá, vždy dobre naladená, usmiata, pozvala ma na šálku kávy. Pomaličky som nadviazal kontakt a sám sebe sľúbil, že určite pokročím. Akoby náhodou sa ku koncu nášho rozhovoru primotal do miestnosti jeden z kolegov, zaregistroval moju snahu o vtip, neviazané žartovanie a dohodnutie si nasledujúcej schôdzky…. Druhý deň na začiatku predbežnej prípravy prišil znova „Hlavný inžinier“ dal si s nami kávičku a potom znenazdajky zahlásil „ zástupca veľ vztyk a pozor!“ Rozkaz zaznel, a všetci sme čakali čo prišiel oznámiť. „ Vzhľadom na fakt uplynutia času desať dní od zadania úlohy, Inžinier Mlaďoch postúpil o značnú časť k jej splneniu, berieme úlohu za splnenú. Nebudeme vyžadovať dôkaz o zakončení zostrelu!“ Pohov…… Asi všetci počuli ten obrovský rachot padajúceho kameňa z môjho srdca…Potľapkali ma po ramenách za prejavenú odvahu. Na konci pracovnej smeny som každému šupol malého frťana na cestu, všetci sme boli na bicykloch…. Pri šliapaní tých asi dvanásť kilometrov som premýšľal, či by nestálo zato, to predsa len dokončiť… Na najbližšej križovatke som skoro vbehol pod auto! Fakt by ma ale zaujímalo, či to predo mnou všetci splnili… Nikdy som sa ich na to nespýtal. Džentlmeni predsa nerozprávajú, konajú a mlčia…