Zasa je tu koniec leta a s ním niektoré významné dni pre náš štát. Jeden taký sa odohral, keď som bol malým školákom. Skončil školský rok a ja som vyrazil na prázdniny. Druhý mesiac prázdnin som pásol kravy na Orave. Ráno cesta okolo trafiky… tam môj kamarát deviatak kúpil stovku cíg bez filtra s názvom DETVA a hor sa na pašu. Ja školák medzi prvou a druhou triedou som sa naučil huliť ako fabrický komín. Tú stovku sme mali tak a tri dni.. bola schovaná v umelom sáčku pod kameňom. Ľahneš na chrbát, zapália ti.. ty ťaháš a fúkaš.. až taký smrad. Končí sa august , mám ísť domov, no nik neprichádza. Miesto rodičov príde len telegram, že tam na severe, skoro pri poľských hraniciach zostávam ešte dva týždne.
O ničom som nevedel, pásol som a fajčil, zbieral hríby, piekol ich na ohni spolu so slaninkou.. Domov som sa vrátil až 10 septembra, keď bolo jasné, že žiadna vojna nebude. V Trenčíne, kde som býval ,bolo veľa tankov priamo na ulici pred vojenskou budovou. Ulica bola celá uzatvorená, autobusy museli chodiť obchádzkou. Rodičia mi pripli na klopu saka odznak Dubček- Svoboda, a na druhú trikolóru. Nevedel som o čo ide, len tie tanky nás stráášne zaujímali. A tam kde býval cirkus( dnešný priestor športovej haly) bol velikánsky stan a obrovská vysokánska anténa. Pochopil som, že zvieratá ani klauni tam vystupovať nebudú. V pamätníčkoch sme si preškrtli všetky červené a žlté hviezdy na tankoch a lietadielkach, ktoré sme tam mali namaľované…
1990. Som na postgraduáli na najstaršej leteckej akadémii na svet v Moskve. Máme tam profesora, ktorý pod dojmom slobody pospomína na to isté obdobie. „ Bol som mladý poručík, keď nám vyhlásili cvičenie z ničoho nič. Šupli nás do Bieloruska a nacvičovali sme obsadzovanie dediny a boj v zastavanej oblasti. Nevedeli sme prečo, len sme tušili, že to nemusí napokon skončiť len ako cvičenie, ktoré trvalo nezvyčajne dlho… tri mesiace sme ešte nikdy necvičili…. Aj tak bolo. V jeden augustový deň večer bol písknutí bojový poplach. Vzali sme si všetko aj ostré náboje a vyrazili na letisko. Naskladali nás do lietadiel a leteli sme. Nevedeli sme kam, ale všetko bolo ako v regulárnej vojne. Báli sme sa, boli sme pripravený na všetko. Nemal som nepriateľa v žiadnom národe a zrazu som sa ocitol na území Československa so zbraňou v ruke a mal som bojovať proti niekomu, čo mi nič neurobil. Chápal som síce čo je pomoc národu v núdzi, ale nevedel som si vysvetliť tú nevraživosť ľudí, ktorý sme prišli oslobodiť. Všetci nám ukazovali noviny s ich predstaviteľmi a vraveli, že sme ich napadli- „okupanti damoj.“. kričali. A my sme im pritom prišli pomôcť proti kontrarevolúcii, proti ľuďom čo ich chceli ovládnuť. Napokon som pochopil, že tým čo ich prišiel ovládnuť som asi ja a moji kamaráti. Našťastie som nemusel vystreliť ani raz a po dvoch mesiacoch sme šli domov.
Celé Československo to nemalo len na dva mesiace. Veľká bratská internacionálna pomoc tu mala byť naveky. Našťastie to bolo večne len 21 rokov. Ten august 1968 zmenil veľa ľuďom životy, niektorým ich aj vzal. No ako sa napokon ukázalo, nič netrvá večne, a to je dobre…..